vždy, keď sme sa stretli, cítil som bázeň. Zaujímalo ma, kto je v skutočnosti Jana Tóthová, ale aj po tomto rozhovore zostáva jej osoba zahalená tajomstvom. Jana nehovorí veľa, len k veci. Zvyšok za ňu dopovie poézia jej domovskej skupiny Tornádo Lue. Je viacero slovenských skupín, ktoré majú úspech v Česku, no bratislavská partia by sa dala označiť rovno za československú skupinu. Nie je náhoda, že tento rozhovor vznikol aj v rámci výročia vzniku Československa.  

nie je veľa slovenských skupín, ktoré sú skôr doma v Česku ako na Slovensku, ale nie je to len tým, že niektoré pesničky máte v češtine. Prečo je to tak?

Dlho som to nevedela vysvetliť, prečo spievam po česky, nezaoberala som sa touto otázkou, ale dostávam ju najčastejšie. Keď Panenku nasadili v pražskom rádiu 1, už sme tam mali fanúšikov a to sme tam ešte nehrali. Hneď na náš prvý koncert prišlo veľa ľudí. Ale vybavuje sa mi historka, ktorú mi hovoril Míra Vaněk zo skupiny Už jsme doma, ktorý s kamarátmi počúval naše CD u Vystřelenýho oka a dohadovali sa, v akom jazyku spievam. Moja čeština bola pre nich nečitateľná. Pôvodne som rozmýšľala, že by to mohlo byť v úplne inom jazyku, ale dostali sa mi do ruky preklady básní od Jana Zábranu. Zapadlo to a bolo to nadovšetko. Popretie slovenského jazyka bolo pre mňa zároveň šancou, ako sa zbaviť akejkoľvek role na zemi.

ako to myslíš?

Veľmi ma to zväzovalo. Dodnes si spomínam iskričkovský sľub, kde som sľubovala, všetci sľubovali, že budú brániť vlasť. Keď videla vojnové filmy, vedela som, že to určite nedám. Mala som veľké výčitky, že som prisahala. Vlastenectvo bolo vždy pre mňa spojené s násilím. Je to pre mňa abstraktný pojem. Dodnes nemám žiadne chápanie a pocity vlastenectva.