ako sa človek stane vedcom?

Často to vidieť už na deťoch na základnej škole. Deti, ktoré sa veľa pýtajú, všetko chcú vyskúšať. Patril som vždy medzi tie, ktoré chcú niečo spoznať.

odmalička?

Áno. Aj do psej búdy som šiel, aj prsty do zásuvky som dal, mal som vždy milión otázok. Hltal som televízne dokumenty, napríklad francúzsky animovaný film Bol raz jeden život. Zbožňoval som atlas sveta, encyklopédiu o zvieratách, knihu o vesmíre. V podstate od prvého, druhého ročníka na základnej škole som inklinoval k takým vedeckejším veciam. Som z Prešova, zažil som dosť veľký kontakt s prírodou. Mali sme chalupu, otec pochádza zo salašského rodu. Aj v prírode som však stále niečo skúmal. Zbieral som nejaké huby, učil sa o rastlinách, mravcoch, žubrienkach a žabkách. Neskôr zohralo rolu, že som začal robiť chemické olympiády.

to bola povinnosť?

Nie. Učiteľka, ktorá ma učila chémiu, bola dobrá, navyše nám predali chalupu pri Prešove, takže bola rodinná známa. No a jedna z podmienok pri kúpe chalupy od pani učiteľky Povrazníkovej bola, že sa mi bude špeciálne venovať v chémii. Bolo tam teda aj dobre zvolené usmernenie zo strany rodičov.

ty si o tom nevedel?

Vedel. A ona sa mi naozaj venovala. Keď potom prišli tie možnosti chemických olympiád, tak veľmi intenzívne.

aj mimo školy?

Áno, a aj som pod jej vedením robieval klasické chemické experimenty. Vtedy som mal štrnásť rokov.

v tom veku, keď boli všelijaké olympiády, bola to vlastne zábava. Ale tie olympiády boli súčasne niečo, kvôli čomu sme nemohli hrať futbal a byť na dvore. Nemal si taký pocit?

Vôbec.

ty si sa priamo tešil?

Áno. A chcel som si vyskúšať súťaž. Ja som veľmi súťaživý typ, takže pre chémiu ma nadchla možno práve tá olympiáda. Skončil som na druhom mieste v okresnom kole, lebo mi strhli bod za správanie. Prišla totiž nejaká učiteľka, ktorá robila dozor a spýtala sa ma, či s niečím potrebujem pomôcť. No a ja som ju poslal preč, že nech sa nehnevá, ale vyrušuje ma pri riešení príkladov. To bol mínus bod za drzosť.

čo si konkrétne robil na prvej olympiáde?

Počítal som chemické príklady a potom sme mali laboratórnu časť, kde sme robili titrovanie. Titrovanie je napríklad to, keď leješ zásadu do kyseliny a zmení sa jej farba z fialovej na bielu.

potom prišlo gymnázium. Aj si už cítil konkrétne vedecké zameranie?

To ešte nie. Samozrejme, že tá olympiáda mi pomohla, dostal som sa napríklad na gymnázium bez prijímačiek. Hneď, ako som bol prijatý, som dal najavo, že v chemických olympiádach chcem pokračovať. Na strednej škole bol aj korešpondenčný chemický seminár, riešenie príkladov cez poštu. Znova sa mi venovali dve chemikárky, pani profesorka Martónová pri chemických olympiádach C, B a A. Pani profesorka Hrinková zasa pri korešpondenčnom seminári. A ešte bola aj letná škola chemikov.

mal si to radšej ako kúpanie alebo futbal?

No nebolo to ešte lepšie ako futbal alebo hokejbal, ktoré som hrával. Ale bavilo ma to a vedel som, že v tom vynikám. Cez korešpondenčný seminár som sa ako jeden z najlepších na Slovensku dokonca dostal na sústredenie v Bratislave. Navštevovali sme laboratóriá na STU, CHTF. Pre mladého človeka je to úplne super, lebo na gymnáziu sa v prvom, druhom ročníku učíš takmer iba z učebníc. To bola pre mňa veľká vec. A tiež som sa dostal do skupiny rovesníkov z celého Slovenska a bol som s nimi v kontakte. Dokonca som si tak našiel aj frajerku z Lučenca. Vznikla skupina asi tridsiatich detí, chemikov, a táto „gymnaziálna chemická elita“ sa potom stretávala niekoľko rokov po sebe párkrát do roka.

toto všetko ťa bavilo preto, že to bola súťaž, alebo preto, že to už bola veda?

No, zo začiatku tá súťaž a neskôr veda. Napredoval som rýchlo, v podstate som preskočil stredoškolské učivo, chémia mi veľmi ľahko šla. Ja som sa už nebabral s alkánmi, alkénmi, alkínmi v organickej chémii. Začal som už robiť pre mňa veľké experimenty, riešiť komplikované chemické príklady a rovnice.

kde?

Hlavne na letných školách chemikov.

keď som chodil na gymnázium, tak chémia a vlastne všetky predmety veľmi záviseli od učiteľa. Keď chémiu učil tak, že sa musíme naučiť -ový, -istý, -ičelý a väzby naspamäť, vybudoval v nás odpor. Ale keď nám zaujímavo popísal podstatu, tak v nás vybudoval veľký záujem. Mal si šťastie na dobrý prístup?

Moja obrovská výhoda je, že mám fotografickú pamäť. Zapamätal som si napríklad periodickú tabuľku. Doteraz si pamätám tie rady, stĺpčeky a skupiny. Takže veci ako väzby som rýchlo chytal. Ale, že by som mal nejakú zábavu z učenia, to nie. To prišlo, až keď som sám učil chémiu na základnej škole na Islande. Vymýšľal som experimenty, z domácnosti som si niečo doniesol. Zrazu to pred deťmi začalo reagovať, jemne búchať a podobne.

čo ťa teda počas gymnázia udržalo pri chémii?

Veci mimo školy, na STU, na letnej škole chemikov, na olympiádach.

po gymnaziálnych časoch sa človek musí rozhodnúť, na akú vysokú školu pôjde. Tebe to bolo jasné?

U mňa to vychádzalo z rodiny, moja krstná mama je lekárka – hematologička, vždy mi bola skoro ako druhá mama, často som ju navštevoval v ordinácii.