nedávno sme v .týždni uverejnili tému o novej epoche. Boli to štyri texty, a ten môj som potom poslal Tomášovi Halíkovi. Obratom mi odpovedal, že presne o tej istej veci práve vydáva knihu. Volá sa Odpoledne křesťanství. Doteraz teda bolo doobedie kresťanstva?

Nad knihou som pracoval, premýšľal a prepisoval ju takmer sedem rokov. Názov vyjadruje metaforu, ktorú použil Carl Gustav Jung na dynamiku ľudského života. Hovorí, že detstvo a mladosť je doobedie života. Vtedy má človek rozvinúť svoju sociálnu rolu a miesto vo svete. Potom prichádza kríza poludnia, napríklad v oblasti vzťahov, kariéry, alebo duchovná kríza. Je to čas, keď človeka môžu prestať baviť veci, ktoré ho vždy bavili. Potom prichádza popoludnie, čo je životná zrelosť. Človek vtedy zostúpi hlbšie. Môže, samozrejme, pokračovať v doobedňajších aktivitách a budovať svoju kariéru, potom sa však stáva povrchným a prázdnym. A túto metaforu aplikujem na dejiny kresťanstva. Hovorím najprv o dobe od vzniku kresťanstva po prah modernity. To bolo ono dopoludnie, keď cirkev budovala doktrinálne a inštitučné štruktúry. Potom prišlo obdobie krízy, čas modernity, sekularizácie, nástup ateizmu, keď sa štruktúrami otriaslo. Do istej miery to trvá doposiaľ – aj nástup pandémie či psychické a sexuálne zneužívania v cirkvi patria do poludňajšej krízy. Domnievam sa však, že sa už hlási popoludňajšie kresťanstvo, možnosť jeho zrelšej podoby. Myslím si, že pápež František vyhlásením synodálnej cesty, čo je radikálna cesta k reforme kresťanstva, naozaj začal novú epochu. Mojou knihou sa snažím načrtnúť práve teológiu a spiritualitu novej podoby kresťanstva.

príklad doobedie-obed-poobedie je zaujímavý. Richard Rohr, môj obľúbený františkánsky mních, má triádu order-disorder-reorder, čo je v zásade to isté. Dá sa Jungova metafora, ktorá platí na jednotlivcov, vztiahnuť na celé mohutné kresťanstvo?

Myslím si to. V istom čase musí človek odložiť svoju detskú náboženskosť. Ježiš hovorí „buďte ako deti“, nie „ostaňte deťmi“. Počíta s tým, že človek prejde pubertou svojho náboženského života a že k viere si potom nájde dospelejší vzťah, podobne ako často práve cez krízu nachádza dospelejší vzťah k svojim rodičom. Nadšení konvertiti, ku ktorým pat­rím aj ja, pravidelne prejdú vytriezvením. Narazia na problémy v cirkvi, vidia, že cesta viery nie je úplne jednoduchá, opadne fáza zamilovanosti a musí nastať fáza lásky. Keď ľudí oddávam, pýtam sa ich „ste ešte vo fázi zamilovanosti, alebo už viete, že ten druhý je iný človek? Ste schopní ho akceptovať takého, aký je a ponúknuť mu bezpečný priestor, v ktorom rozvinie to najlepšie, čo v ňom je?“ 

Aj vo vzťahu osobnej viery musí človek prejsť krízou, v akademickej farnosti sa s tým často stretávam. Aj u slovenských veriacich, ktorí prichádzajú z tradičného pros­tredia. Prišli študovať do Prahy, do prostredia veľmi sekulárneho, a zrazu sa ich detská zdedená viera zachvela a občas aj zmizla. Hľadajú a my sa im snažíme predstaviť vieru, kompatibilnú s kritickým myslením, súčasnou kultúrou. Nie je to lacné prispôsobenie sa duchu doby. A ja som presvedčený, že aj kresťanstvo ako celok tým prechádza. Prešlo temnou nocou a môže z nej vyjsť prehĺbené a posilnené.