po páde železnej opony ste sa nazdávali – a mnohí sme sa nazdávali spolu s vami –, že liberálna demokracia zvíťazila. Prípadne, že aspoň bude vo svete postupne víťaziť. Ako to vyzerá dnes?

Žiaľ, je to presne opačne, ako sme vtedy očakávali. Momentálne sa nachádzame vo veľmi zlej globálnej situácii a takto je to už posledných pätnásť rokov. Celkový počet demokracií klesol, počet autoritatívnych krajín ako Rusko a Čína vzrástol. Nastalo teda obdobie, v ktorom musíme vynakladať veľa námahy na obranu demokracie. Demokracia sa totiž nešíri a nezostáva nažive automaticky, deje sa to iba vtedy, keď o ňu ľudia bojujú, usilujú sa o ňu, a myslím, že toto je teraz naša hlavná agenda.

sú aj konkrétne krajiny, napríklad Rusko či Maďarsko, ktoré boli, dajme tomu, v deväťdesiatych rokoch 20. storočia demokratickejšie, než sú dnes. Prečo sa to deje? Pôsobia tam nejaké kultúrne danosti?

Kultúrne danosti určite nie. Podľa mňa v týchto dvoch prípadoch pôsobia rôzne príčiny. V Maďarsku sa zdvihlo populistické hnutie pod vedením strany Fidesz na čele s Viktorom Orbánom, čo malo veľa spoločného so vzdorom voči Európskej únii a mnohými ďalšími maďarskými špecifikami. Pokiaľ ide o Rusko, do dnešného dňa som presvedčený, že do tejto situácie ho nedostal nijaký daný kultúrny faktor. Keby mali iného lídra, keby tam od roku 2000 nevládol Vladimír Putin, Rusko mohlo ako krajina dopadnúť úplne inak. Nanešťastie sa Putin stal lídrom a nevyužil príležitosti, ktoré sa mu ponúkli pri resete americko-ruských vzťahov, na to, aby pokračoval v integrovaní Ruska do širšieho západného rámca. To bol však podľa mňa výsledok jeho vlastnej voľby, nie nejakého nevyhnutného trendu. 

sú aj také názory, že Rusko je vzhľadom na svoju históriu autoritárskych režimov odsúdené na ďalšie autoritárstvo. Že v Rusku by nemohla byť nikdy funkčná demokracia. Osobne nie som toho názoru, ale ako obyvateľka postkomunistickej krajiny, ktorá je neďaleko Ruska a zažila a zažíva jeho imperializmus, mám obavy. Je teda možné, že bude Rusko jedného dňa slobodnejšie?

Je to možné, lebo ak sa pozriete na postoje mladých Rusov, tak zistíte, že väčšina z nich túži emigrovať, pretože dávajú prednosť inej spoločnosti, nie takej, v akej musia žiť pod vládou Vladimíra Putina. Preto podľa mňa nie je nevyhnutným osudom Ruska zažívať doma autoritársky režim a smerom navonok praktizovať politiku expanzionizmu. Naozaj som presvedčený, že to tak nie je. Dnešná situácia a vystupovanie Ruska sa dá sčasti vysvetliť rozpadom Sovietskeho zväzu a urazenou pýchou, nostalgiou za postavením veľmoci a zúfalou snahou získať tento status naspäť. Ale toto už nebude platiť pre ďalšiu generáciu, ktorá si Sovietsky zväz nebude pamätať. Tá bude mať iné očakávania. Nemyslím si preto, že v ruskom vývoji hrá rolu nejaký nezvratný trend k autoritárstvu.