milan Lasica povedal, že humor sa nevytvára, buď ho v sebe máte, alebo nemáte. Ako to bolo u vás? 

Každý si myslí, že ho v sebe má, len ťažšie ho dostať do štádia, keď vám zaň platia, vyžaduje už väčšie zručnosti. Ja som si tiež vždy myslel, že ho mám. Už v detstve či v škole alebo doma to bolo tak, že príde Szatmary, bude sranda. Boli však aj prípady, že odíde Szatmary, bude väčšia sranda, ale vždy som bol triedny šašo a „blbeček“, ktorý aj keď vedel, tak sa tváril, že nevie (smiech).

Často som sa hlásil aj na predmetoch, o ktorých som nič netušil, až sa to dostalo do štádia, že ma prestali vyvolávať na základnej a neskôr na strednej škole. Nemohol som chýbať na žiadnych akciách. Niežeby som chcel byť stredobodom, ale veľmi rád som sa smial. O komikoch sa hovorí, že to sú depresívni ľudia a že len vtedy môžu byť vtipní, keď spadnú na dno svojho vnútra. Ja som toto nikdy nemal. Vždy som sa rád smial, najviac na svojich vtipoch.

má v sebe každý človek humor alebo je to akýsi dar?

Nemyslím si, že každý človek je vtipný. Ale nevnímam to ako zlú vlastnosť, keď človek nie je vtipný. Mňa veľmi obohacujú ľudia, ktorí ani nechcú byť a sú vtipní.

ako je to s humorom v judaizme? Je to predsudok na úrovni „každý Róm vie tancovať“ alebo je naozaj neoddeliteľnou súčasťou vašej kultúry?

Odjakživa bojujem proti stereotypom, napríklad tomu tradičnému o Aziatoch, že ovládajú automaticky karate. Židovský humor je niečo, čo vychádza z našej histórie a platí, že židovský humor je s nami zžitý. Už v dávnych časoch, keď boli Židia prenasledovaní, vyháňaní zo spoločnosti, nemohli vlastniť pozemky, pracovať, tak ostávalo jediné: robiť si z toho žarty, aby aspoň prežili. Humor im pomáhal aj v koncentračných táboroch. Keďže tam veľa radosti nebolo, počas sedenia v barakoch vymýšľali vtipy a to ich držalo nad vodou. Prenesene do prítomnosti, tak najznámejší komici v brandži sú Židia.