sme už takmer dva roky v pandemickej situácii. Ako sa to na nás prejavuje? Čo z toho, čo vidíme, je dôsledok mimoriadnych okolností, a čo by sme videli, aj keby sa žiadna pandémia nekonala?

Nedá sa na to odpovedať presne. Vrátil by som sa o dva roky späť. Priznám sa, že vtedy som bol viac optimista ako skeptik. Hovoril som si, že príde rýchlo sa šíriace vírusové ochorenie a azda bude aj relatívne rýchlo po ňom. Najprv že o rok, neskôr, že zrejme tento rok. Ale ukazuje sa, že to bude možno ešte nadlho; ktovie, či sa ešte v roku 2024 takto nebudeme rozprávať, ako sme tých osem vĺn zvládli... Začínam sa toho trochu obávať. 

Ale v prvej vlne to bol v niečom až magický okamih, fluidum zjednotenia v spoločnosti. Zdalo sa mi, že to zomknutie malo charakter akéhosi všeobecného dobra: pomáhajme si, nakupujme starším, šime rúška a podobne. To bolo krásne, až to v niečom pripomínalo November 89. Ale potom sa to veľmi rýchlo začalo rúcať, podobne ako po Novembri 89. Takže sú momenty, keď pandémia akoby zjednotila spoločnosť, no vzápätí sa všetko rozdrobilo. A toto rozdrobenie, fragmentácia a kúskovanie spoločnosti prebieha doteraz. Nie je to zrejme špecifické dielo pandémie, ale pandémia to prudko urýchlila. Mám pocit, že katalyzovala spoločenské deje, ktoré však primárne súvisia s niečím iným.

ako to vnímajú psychiatri?

Teraz sa už psychiatri a psychológovia nezameriavajú až tak veľmi na strach, či už z vírusu, alebo zo smrti, ako skôr na to, aké sú spoločenské dôsledky toho, že žijeme všetci za počítačom, že sa málo stretávame, že sa málo pohybujeme, že sa skupinkujeme na sociálnych sieťach, pričom medzi tými skupinkami nie sú skoro nijaké prieniky. To v psychiatrii nazývame kompartmentalizácia. Aj myseľ môže v špecifických prípadoch takto fungovať. Ak by som spoločnosť prirovnal k mysli človeka, je v stave kompartmentalizácie. Toto vnímam ako najneblahejší dôsledok pandemického režimu, dokonca ako patologický stav. Nie som sociológ, skôr to hodnotím z hľadiska psychopatológie. Freud mal istú tendenciu vnímať národy alebo štáty ako jedného veľkého jedinca, po nemecky Großindividuum, a takto poukazoval na niektoré psychologické procesy. Podľa mňa sa to dá robiť. Je to teda v duchu tradície hlbinnej psychológie stav, ktorý ak aj nenazveme patologickým, tak určite nie je zdravý. Lebo to, čo má byť v určitom rozsahu jednotou a spoluprácou, sa triešti a pôsobí deštruktívne.