v rozhovore sa dočítate aj :
- ako sa mu v decembri prejavili prvé príznaky leukémie
- prečo si nekladie otázku „prečo“
- či plánuje Spievanka ukončiť kariéru
- prečo Bohu nič nevyčíta
ako športovec ste posledné roky zabehli okolo 4000 kilometrov ročne, žijete učebnicovo zdravým životným štýlom a podľa vašich slov ste nikdy netrpeli výraznými stresmi či ochoreniami. V decembri sa všetko zo dňa na deň zmenilo a zajtra nastupujete na druhý cyklus chemoterapie. Kedy ste prvýkrát pocítili, že s vami nie je zdravotne niečo v poriadku?
Celá genéza začala v októbri minulý rok, kedy sme boli týždeň s bežeckým klubom Atletický klub veterán na sústredení v Tatrách. Ešte v septembri som vyhrával preteky, začiatkom októbra sme išli na sústredenie a ja som zrazu s mojou bežeckou skupinou prestal vládať behať. Sám som sa vypýtal trénovať s bežcami, ktorí behávajú pomalšie tempá. Bral som to tak, že je už po sezóne a som unavený, prípadne že prichádza jeseň a nejaká prirodzená s tým súvisiaca jesenná únava. Keď som sa vrátil domov, tak vďaka tomu, že behávam s hrudným pásom, som si všimol, že mávam počas tréningov nezvyčajne vysoké pulzy.
Chodieval som na moje pomery netradične skoro spávať a často sa mi stávalo, že som si musel pospať aj počas dňa. Jednoducho, necítil som sa ideálne a nevedel som, čomu presne to mám pripísať. Pričom minimálne posledných desať rokov som sa ako športovec snažil mať perfektnú životosprávu. Hoci v mladosti som aktívne hrával tenis, ku športu, konkrétne k behu, som sa vrátil práve pred desiatimi rokmi, keď sa moja váha blížila k sto kilogramom. Práve vhodnou životosprávou a športovaním sa mi časom ustálila na približne sedemdesiatich piatich kilogramoch. Ako manažér a vydavateľ Spievankova som nemal stresujúcu prácu, saunoval som sa, pravidelne som plával, bicykloval. Všetko v mojom živote sa zdalo ideálne.
čo ste spravili potom, ako ste sa cítili viac unavený?
Manželka (autorka projektu Spievankovo Mária Podhradská, pozn. redaktora) ma objednala k našej kamarátke lekárke, ktorá mi začiatkom decembra zobrala krv. Paradoxne, práve počas tréningu, mi spomínaná lekárka zavolala, že prišli výsledky a že nechce robiť paniku, ale nech idem hneď ďalšie ráno na hematológiu na kontrolné odbery. Začal som tušiť, že niečo nie je v poriadku. Keď som tieto krvné výsledky poslal otcovi, ktorý je lekárom, tak tiež hneď pochopil vážnosť situácie. Ráno som išiel do nemocnice na Antolskú, zobrali mi krv, kostnú dreň a doktorka povedala, že je to leukémia a že či nastúpim do nemocnice dnes alebo zajtra. Po týchto slovách som pochopil, že moja zdravotná situácia je vážna.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.