studená vojna sa skončila, mnohí si pamätáme, aká to bola radosť, keď zvíťazila sloboda nad ríšou zla. Žiaľ, ríša zla neprestala byť hrozbou, zato na Západe akoby sa časť poznania získaného za studenej vojny stratila alebo odsunula do kúta. Či je to len môj dojem?

V Európe to tak môže byť, ale v USA to bolo asi trochu inak, lebo sme od studenej vojny prešli do angažmánu na Balkáne, a potom prišiel jedenásty september, útok na Dvojičky. Nasledovali ďalšie vojny, takzvaná vojna proti teroru. Samozrejme, na mnohé ponaučenia sa zabudlo, napokon, pre mnohých ľudí to bolo dávno. V politike sú už dnes štyridsiatnici, ktorí mali desať rokov, keď padol Berlínsky múr, sú poradcami politikov vo vysokých funkciách. Pre nich teda studená vojna asi nie je až taká dôležitá. Aj keď minimálne v USA sa studená vojna vnímala veľmi silno. Ľudia si osvojili istý pohľad na studenú vojnu a ten im zostáva: v škole sa učili o Reaganovi, ktorý bol za oslobodenie ľudí spoza železnej opony.

vy ste boli ako mladý, v roku 1970, stážista v Bielom dome, keď bol prezidentom Richard Nixon – prakticky na vrchole studenej vojny. Ako si na to spomínate? Aká tam vládla atmosféra?

Bol som veľmi mladý a mal som veľmi nízku pozíciu, ale vtedy malo USA vnútropolitické problémy, takže administratíva sa sústreďovala na demonštrácie proti vojne vo Vietname a na vnútorné rozpory v krajine. Inak, jedna z vecí, na ktoré ľudia v súvislosti so studenou vojnou zabúdajú, je toto: pozerajú sa na ňu z akéhosi spätne optimistického pohľadu.