na samite v Madride v roku 1997 dostalo pozvánku do NATO Česko, Poľsko, Maďarsko a Slovensko nie. Pre časť Slovenska to bolo veľké sklamanie. Ako to vnímali Česi – že Slováci tú pozvánku nedostali?

Bol som pri vstupe ČR do NATO a bol som aj v Madride v roku 1997, keď sme tú pozvánku dostali, ale najmä som bol pri vyjednávaní  vstupu do NATO ako veľvyslanec v USA. Ten proces sa začal už v roku 1993 a kľúčovým dátumom bol samit NATO a návšteva prezidenta Clintona v Prahe v januári 1994, keď Bill Clinton pred niekoľkými hlavami štátov strednej a východnej Európy, najmä Maďarska, Poľska a ČR, vyhlásil, že rozšírenie NATO už nie je otázkou či, ale kedy. A to bola prvá neformálna pozvánka, po ktorej sme už vedeli, že sme na ceste. Slovensko vtedy do tej prvej skupiny zaradené nebolo z dôvodov, ktoré sú zrejmé. Za vlády premiéra Mečiara Slovensko malo veľké problémy s vládou práva a s demokratickými inštitúciami. A ani zahraničnopolitická orientácia slovenskej vlády nebola jednoznačná, hoci bola formálne otvorená voči NATO a Západu, ale vysielala signály aj opačným smerom. V očiach členských krajín NATO a najmä amerických politikov sa tým Slovensko diskvalifikovalo.

na Slovensku sa vtedy naozaj diali strašné veci. Mečiar síce formálne deklaroval, že chce ísť do NATO, ale svojou politikou tomu protirečil. Inak, keď sme pozvánku nedostali, dokonca šíril konšpiráciu, že Západ nám zlovoľne zabránil vstúpiť. Znelo to absurdne už vtedy, nie?

V politike sa dejú absurdné veci (smiech). Absolútne podstatné bolo, že medzi kritériami, ktoré NATO na kandidátov uplatňovalo, boli najmä vláda práva a demokratická stabilita vnútri krajiny, po druhé žiadne cezhraničné spory s inými krajinami alebo s etnickými menšinami – nezabudnime, že vtedy zúrila občianska vojna v bývalej Juhoslávii.