koncom februára svet zaskočila vojna na Ukrajine. Putin hrozí jej rozšírením do pobaltských štátov, chce v strednej Európe nadobudnúť vplyv spred roka 1997 a vyhráža sa nepriamo použitím jadrových zbraní. V ruských médiách sa dokonca hovorí o tretej sv. vojne. Na čo ste mysleli, keď ste sa dozvedeli o útoku Ruskej federácie na Ukrajinu?

Keď som sa o tom dozvedela, zmeravela som a veľmi dlho som nemohla hovoriť. Mám veľké obavy z budúcnosti. Pretože pokiaľ nad našou planétou ako predstaviteľ vojenskej veľmoci nerozhoduje človek, ktorý má v sebe asymetrickú zodpovednosť za celok, ale naopak človek, ktorý nemá žiadne okraje, tak je pravdepodobné, že sa môže stať aj to najhoršie. To, čo k sebe nechceme v dnešnej dobe vpustiť a čomu sa vyhýbame, a preto sa necháme zabávať rôznymi nepodstatnými vecami a spôsobmi. Sme vlastne za to vďační, lebo môžeme od seba odohnať to, čo nám, myslím, všetkým napadá a čoho sa všetci bojíme: vojnu globálnych rozmerov, ktorá by mohla nastať. Na to som myslela a toho sa bojím. Hrozby jadrovej vojny, ktorá by znamenala koniec planéty.

celé národy sú v dnešnom svete globálnej pandémie a hrozby vojnového konfliktu zmätené a dezorientované. Ako máme hľadať v tomto chaose univerzálnu pravdu, ktorá by bola pre nás vodidlom?   

Odpoviem na to takto. Keď máme nejaký problém, ktorý nás sužuje, tak musíme ten problém v našom vedomí uchopiť ako už hotovú odpoveď, a potom k nej vo svojej vlastnej duši poctivo, pomaly, bolestivo a osamote hľadať otázky, ktoré keď nájdeme, patria k tej odpovedi ako ozubené kolieska, ktoré do seba zapadajú alebo pasujú ako kľúč k zamknutým dverám. Ak sme skutočne dospeli k pravdivej odpovedi, ktorá nás, a to viem sama podľa seba, úplne uspokojí, podľa toho sa potom človek má rozhodovať. Pokiaľ to takto nájdeme vo svojej mysli, tak sme sa dostali k hermeneutickému vyjasneniu problému a vytrhli sme zo skrytosti tú neskrytosť, ktorá je podstatou pravdy, kde sa vlastne rozkrýva pravdivosť obráteným spôsobom oproti tomu, ako to je v bežnom chápaní u človeka.

ten zmätok je davový. Celé komunity ľudí odmietajú jasne odsúdiť ruského agresora, s ktorým máme krvavú skúsenosť a akoby váhajú nad tým, ku komu sa prikloniť?

Vývoj ide tak prekvapivo rýchlo, že bežný človek ani nemá čas, aby to sám v sebe nejako strávil. Pretože to nemôže stráviť, vznikajú v ľuďoch skratkovité názory, ktoré sa potom veľmi rýchlo stavajú proti sebe, a naraz vidíte, že sú ľudia zúfalí, nenávistní, akoby tá vojna prenikla až do štátu, kde sa nebojuje a je tu niečo, čo prekáža v normálnom živote, a to je veľká škoda. Nesmiete tlačiť ľudí do odpovedí, ktoré oni ešte nedokázali v sebe nejako objaviť. Je to veľmi nebezpečné a to sa dnes deje a je to veľká chyba. 

nad čím rozmýšľate, keď vidíte hrôzy vojnových zločinov na Ukrajine, ktoré vedú ku genocíde ukrajinského národa?

Mám dnes častejšie v pamäti svojho strýka, volal sa Antonín Stočes. Keď bol na gymnáziu v Příbrame, namaľoval Heydrichovi v novinách fúzy pod nosom a za to zastrelili jeho aj jeho otca.