pred dvoma rokmi nás zasiahla pandémia, teraz vojna na Ukrajine, ktorú sprevádzajú milióny vysídlencov, čo vyvoláva spoločenský stres, akému Európa nečelila od 2. sv. vojny. Aký dopad má a bude mať táto kríza na psychosomatiku ľudí nášho kontinentu? Dá sa vôbec hovoriť o psychosomatických dopadoch na celé národy?

Myslím, že môžeme hovoriť o dopadoch na celé spoločenstvo. Máme za sebou v Európe aj v Amerike veľmi nepriaznivé dva roky, lebo v období covidu intenzívne pracoval strach a to je emócia, ktorá vedie k stresu. Stres nie je len to, že na mňa niekto kričí alebo že nemám peniaze, to sú stresory. Stres je to, čo prebieha v organizme a čo nás pripravuje na bitku alebo na prežitie v krajine nepriaznivých okolností. V každom prípade je to pre zdravie človeka nesmierne drahý špás, je to stav, ktorý ničí priamo naše nervové bunky. Niektoré neuróny, prirodzene, aj pribudnú, no v strese sa ten stav výrazne zhoršuje a znižuje sa človeku imunita. 

Človek je tvor sociálny a potrebuje na život ten svoj húf, čo sa mu počas pandémie nedostávalo. V jednej štúdii, ktorú urobili u iného sociálneho druhu, mravcov, sa ukázalo, že izolácia mravca vedie k poklesu jeho imunitnej odpovede, zhoršeniu protistresových mechanizmov a nakoniec počas veľmi krátkeho času k smrti jedinca. Takže strach a stres s nami zacvičili tak, že nám zdravotný stav zhoršili a teraz prichádza ďalšia situácia, ktorá celý doterajší problém ešte komplikuje. Aj covid sa znášal lepšie ako katastrofy, ktoré sú spôsobené ľuďmi. Veľa ľudí už má strach. 

po týchto morových ranách bude navyše pravdepodobne nasledovať ekonomická kríza a pokles životnej úrovne, čo v ľuďoch vyvolá ďalší stres. 

Ekonomická kríza je rovnako stresujúci moment, ktorý ešte na nás nedopadol úplne. Nastane po celom svete v dôsledku toho, že dva roky svetová ekonomika nefungovala, čo niekde už má a ešte len bude mať nepríjemný dopad na spoločnosť. Našťastie s tým máme mnohí hlbokú skúsenosť, moja generácia tomu opakovane čelila. Môj kamarát zubár nedávno prepadol melanchólii a pýtal sa ma, že načo sme tu na svete v takom vysokom veku (smiech). Tak som mu vravel, že my sme tu na to, aby sme mladým ukázali, čo všetko sa dá prežiť. Prežili sme vojnu, ja bombardovanie Prahy, víťazný február, 68. rok. Problém je, že ľuďom, ktorí sa narodili po roku 1990 sa ani nesníva, čo všetko touto spoločnosťou zalomcovalo. Nie sú prirodzene tak zvyknutí na stres ako my starší. 

slovo stres má vo vašom slovníku hlbší význam. 

Slovíčko stres bolo do roku 1939 „terminus technikus“ používaný výhradne ako zaťaženie materiálu a Selye ho pretiahol do medicíny a ako už hovoril Plautus, nie je na škodu, keď sa starému termínu dá nová náplň. Takže stres je starý presne ako ja od roku 1939. (úsmev) Selye vyhlásil, že bez stresu by nebol život. My sme v podstate spoločenstvo, ktoré má veľmi neurčité hodnoty a vzťahy, lebo existuje to, čomu francúzski sociológovia začali hovoriť rozum epochy a tou bola celé stáročia cirkev. Potom prišli osvietenci, pána boha zakázali a rozumom epochy sa stala veda. V Paríži po francúzskej revolúcií postavili chrám vedy a nakoniec sa ukázalo, že ani veda nie je dokonalá. 

Teraz máme postfaktickú dobu, ktorú Zygmund Bauman nazval dobou tekutou, pretože podobne ako tekutina sa vždy tvarom prispôsobí tvaru nádoby, do ktorej sa naleje, tak sa táto doba myšlienkovo prispôsobí myšlienkovým módam. Ja sa domnievam, že rozumom epochy je dnes konzum, ku ktorému sa veľa ľudí upínalo, že ja mám lepšie auto a podobne.