jedným z vašich najslávnejších výsledkov sú Hawking-Penrosove teorémy o singularitách. Vaša časť sa týka najmä čiernych dier a Stephenova časť najmä singularity na počiatku vesmíru. Lenže vy ste neskôr prišli s teóriou, v rámci ktorej vesmír nemusel začať singularitou. S tým asi Hawking nebol veľmi spokojný.
Raz som mu to celé vyložil v súkromnom rozhovore, on mi položil niekoľko otázok, ale inak som od neho nedostal nijakú spätnú väzbu. Jeho pohľad na vznik vesmíru bol určite celkom iný.
vo vašej predstave je počiatočné štádium nášho vesmíru konečným štádiom predchádzajúceho vesmíru, vy tieto vesmíry nazývate eóny. A nejde len o dva eóny, ale o ich nekonečnú postupnosť. Každý eón sa rozpína a v konečnom štádiu dospeje do fázy, v ktorej sa stratia škály a tým zanikne rozdiel medzi veľmi veľkým a veľmi malým. Veľmi veľké konečné štádium jedného eónu je súčasne veľmi malým počiatočným štádiom ďalšieho eónu. Nie je to trochu bizarná predstava?
Nie je jednoduché si to predstaviť, to uznávam. Ale ak existuje nejaký mechanizmus, vďaka ktorému by hmotnosti elementárnych častíc klesali v ďalekej budúcnosti k nule, potom by sme stratili prirodzené hodiny a s nimi aj dĺžky.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.