narodili ste sa v Poľsku, pochádzate zo vzdelanej rodiny, ktorá podporovala vaše štúdium. Čo si vaši rodičia pomysleli o tom, že ste sa v roku 1968 zapojili do protestov proti komunistickej vláde?

Musím k tomu dodať, že moji rodičia boli komunisti.

áno, práve preto sa pýtam.

Môj otec pracoval dokonca vo vláde, bola to pomerne malá funkcia, bol zástupcom ministra lesníctva a zodpovedal za papierenský a drevársky priemysel. A moja mama bola lekárka, kardiologička. V tom čase boli obaja členmi strany a ako som si neskôr uvedomila, veľmi sa báli, a hoci boli sami kritickí voči vláde, nikdy sa so mnou o tom nezhovárali. Báli sa totiž o mňa a báli sa aj o seba, a oprávnene, pretože mali židovský pôvod a vláda v Poľsku v roku 1968 robila čistky, zbavovala sa starých komunistov, najmä Židov. Rok 1968 zmenil pozíciu našej rodiny: otca vyhodili z práce, moja mama prišla o miesto vo Fakultnej nemocnici. A ja som emigrovala. Celé to teda bolo veľmi traumatické, ale iným spôsobom pre nich ako pre mňa. Oni strašne trpeli, bolo to pre nich ako nočná mora – že vláda, ktorú pomohli vytvoriť, sa obrátila proti ich deťom. Samozrejme, že to zmenilo aj ich politické postoje, ale nie hneď, chvíľu im to trvalo, keďže tú pôvodnú víziu „nového Poľska“ brali kedysi naozaj vážne.

tu to bolo podobné, veľa rodín čelilo rovnakým dilemám. Bolo pre vás ťažké emigrovať? Hoci aj v takom mladom veku?

Vtedy bola situácia celkom iná ako dnes. Vnímala som to tak, že odchádzam navždy a už nikdy neuvidím ľudí, ktorých zanechávam. Bolo to nesmierne ťažké. Ale bol to únik. Veľmi ťažko som totiž znášala prenasledovanie v Poľsku. A mala som pocit, že to psychicky nezvládnem, že sa zrútim.