už viac ako dvadsať rokov je politika centrálnych bánk stále rovnaká. Kvantitatívne uvoľňovanie sa stalo mantrou a odpoveďou na akúkoľvek krízu.

Áno, to sedí. Bolo to opakovanie histórie. Tento proces začal koncom 90. rokov minulého storočia. Finančné krízy riešili centrálne banky politikou lacných peňazí. Jediný rozdiel je, že tieto monetárne stimuly sa v minulosti vyskytovali skôr na lokálnej úrovni, no dnes ide o globálny trend. 

mainstreamoví ekonómovia však zvyknú hovoriť, že sa táto politika osvedčila a bolo vidieť rast ekonomiky a nízke úrokové sadzby. Dojem bol, že nulové úrokové sadzby dokážeme držať na nule donekonečna.  

Ak by sme držali takéto úrokové sadzby donekonečna, nehovorili by sme už o trhovej ekonomike, pretože v trhovej ekonomike majú úrokové sadzby centrálnu alokačnú funkciu, rozlišujú medzi zámermi, ktoré sú rizikovejšie a menej rizikové. Nulové úrokové sadzby paralyzujú dynamický rast. Vyvoláva to navyše distribučné šoky. Nulové úrokové sadzby navyše štáty nemotivujú, aby sa správali zodpovedne a šetrili.