vyučujete na Georgetown University, pochádzate z Rumunska, dôverne poznáte pohľad Západu aj Východu. Aké najväčšie rozdiely v týchto perspektívach vidieť, čo sa týka Ukrajiny?

Západný uhol pohľadu nie je jeden, za mesiace vojny sme videli, že postoj západných štátov sa rôzni, tak ako sa rôznia aj činy politických lídrov zo Západu. Ak by sme sa to však pokúsili zovšeobecniť, tak je tu jednak postoj, ktorý je vlastný Nemcom, Francúzom a Talianom, ktorí priamo alebo nepriamo tvrdia, že táto vojna sa musí čím skôr skončiť mierovým plánom – aj napriek tomu, že predošlé mierové plány na Ukrajine zlyhali. A potom je tu postoj Veľkej Británie a USA, teda tzv. anglosaský postoj – Anglosasi si o niečo viac uvedomujú, že mierové plány neboli úspešné a ani ich nepodpísali, keď hovoríme o Minských dohodách jedna a dva. Anglosasi majú iné strategické a kultúrne chápanie vojny aj Ruska a práve oni sú na čele úsilia, ktoré chce pomôcť Ukrajincom obrániť sa proti ruskej invázii.

a čo Východ?

Jednotlivé krajiny sú na nejakom názorovom spektre aj na Západe, aj na Východe. Na jednom konci východného spektra je Maďarsko, ktoré sklamalo v otázke sankcií, aj v otázke rokovania s Ruskom a pomoci Ukrajine. Blízko k nemu je Turecko, o ktorom sa bežne nehovorí, ale ono tiež nebolo zástancom sankcií. Na druhom konci spektra je Poľsko a pobaltské krajiny – bez nich by Ukrajina nebola schopná dosiahnuť to, čo dosiahla.

poľsko vie, čoho je Rusko schopné. No aj Slovensko má svoje skúsenosti s Ruskom, a predsa je slovenská verejná mienka občas bližšie k Maďarsku. Ako si to vysvetľujete? V čom je ten rozdiel?

Nejde o samy dejiny, skôr o to, ako sa dejiny analyzujú, či sa vôbec berú do úvahy, či sa novodobé dejiny, povedzme, posledných sto rokov chápu správne, či sa o dejinách hovorí alebo nehovorí a či sa dejiny nezneužívajú ako nástroj na dosiahnutie cieľov.