si dosť divergentný tvorca. Ako by si sa sám seba definoval z hľadiska svojich aktivít, napríklad v nejakom krátkom profile?

Ja mám výhodu, že sa takto nemusím zadefinovať, lebo som vo viacerých bublinách, a v každej robím niečo iné. V slam poetry sú iní ľudia, než na scéne experimentálnej hudby, a tam zase iní, než v lokálnych undergroundových kruhoch, a tam iní, než medzi napr. milovníkmi tunajšej architektúry 20. storočia. Keď by som to mal dať v skratke, tak tvorím, cestujem a prepájam bubliny a ľudí v nich.

čo boli najväčšie zdroje tvojho impozantného záberu?

Neviem, to má nejaké zdroje? Ja mám ináč prekáblovaný mozog, takže mi príde, že ho mám iba ináč špecializovaný, a že neurotypickí ľudia okolo mňa majú veľký rozsah zručností, ktoré ja vôbec nedávam, pretože sa venujem iným veciam. Plus neviem byť príliš zameraný, takže som vždy robil všetko naraz, a nič z toho poriadne, respektíve som sa k tomu dostával pomaly. Takže teraz viem z hlavy na fleku vyimprovizovať celý koncert s pesničkami, a polovica z nich sa bude rýmovať, ale učil som sa to dlho a pomaly. A to je tak asi pri všetkom, výhodou je, že to učenie sa ešte bude môcť trvať veľmi dlho, takže nuda nehrozí.

vedel by si fungovať aj bez večného nomádstva? Neunavuje ťa? Čo ti dáva? 

To je vtipné, ja som bol ako násťročný viac-menej iba domased – maximálne som mal veľkú záľubu v mapách – a nevedel som si predstaviť, že sa niekedy odsťahujem do neznáma, pričom neznámom bolo pre mňa aj napríklad štúdium v Nitre - preto som sa neprihlásil na žurnalistiku, aj keď som o tom celkom uvažoval.