marci Shore: V prednáškach aj rozhovoroch často opakujete výraz Zdes i sičas – Tu a teraz. Tu a teraz treba byť človekom. Čo to pre vás dnes znamená?

Volodymyr Rafejenko: Súčasný kontext môjho života, je jasný: Ruská vojna proti Ukrajine, vojna, ktorú Rusko rozpútalo pred ôsmimi rokmi a ktorá 24. februára vstúpila do svojej pekelnej fázy. Takže teraz byť človekom pre mňa znamená byť so svojimi. A robiť čo môžem pre spoločné víťazstvo.

deň po invázii, 25. februára, ste mi napísali: „Vojna. Skutočná vojna.“ Kde ste vtedy boli?

Bol som s manželkou v oblasti okupovanej ruskými vojakmi. Prinútili nás tam zostať vyše mesiaca, až v apríli nás dobrovoľníci ako zázrakom evakuovali.

ako sa ruskí vojaci správali? Hovorili ste s nimi vôbec?

Nie, nerozprávali sme sa s nimi. O čom? Nebolo by z toho vzišlo nič dobré – tým viac, že od prvých dní okupácie sme vedeli, že v okolitých dedinách Rusi zabíjajú civilné obyvateľstvo. Človek, ktorému dôverujem, mi rozprával o poprave celej rodiny, detí aj dospelých, ktorú vykonali čečenskí kadyrovci v dedine neďaleko od nás. Lebo tá rodina odmietla ruským vojakom odovzdať jedlo. Správanie Rusov sa menilo – od umierneného fašizmu k nehatenému fašizmu. Spočiatku, keď dúfali, že rýchlo dobyjú Kyjev, nelovili civilistov systematicky ako zver. No keď sme sa postavili na odpor a pôvodné ciele Kremľa sa ukázali ako fantazmagórie, Rusi sa správali čoraz otrasnejšie. Napríklad na checkpointoch, cez ktoré dobrovoľníci mňa a manželku previedli, sa kadyrovci – predtým, ako sa stiahli z Kyjevskej oblasti – občas zabávali tak, že strieľali do miestnych áut označených bielymi vlajkami a nápismi DETI. Hovorilo sa, že niekoho pustia, niekoho nie. A nedalo sa odhadnúť, kto to bude.