ako zmenili tri roky prezidentovania Zuzanu Čaputovú?

Je to veľmi silná životná skúsenosť, ktorou prechádzam posledné tri roky. Silná skúsenosť je to pre každého, pretože nás stretajú krízy rôzneho druhu a byť v tomto čase vo vedení štátu je extra skúsenosť. Úprimne si myslím a dúfam, že v tom najdôležitejšom ma to nemení, ale lepšie by to vedeli povedať ľudia, ktorí sú mi veľmi blízko a ktorí ma vidia v každodennosti. Zatiaľ nič také neavizovali. Samozrejme, situácia na mňa vplýva. Som skúsenejšia, ako keď človek nastúpi do funkcie. Istá miera skúsenosti a tomu patriacej istoty k tomu asi patrí. V každom prípade je to nesmierne výživný proces. Poznáte to zo svojich životov, že čím ťažší terén idete, tým môže byť pre vás výživnejší.

je známy príbeh, že v nejakom meste je klaun a všetci ľudia, ktorí sú smutní, k nemu chodia na vystúpenia a potom sú veselí. Príde smutný človek, ale nie k tomu klaunovi, ale k psychiatrovi a povie mu, že je strašne smutný, a čo má robiť. Psychiater povie, že má ísť za klaunom. On odpovie, že on je ten klaun. To je príbeh o tom, že človeku, ktorý najviac rozdáva, najviac chýba, a človek, ktorý je najviac obklopený ľuďmi, je najosamelejší. Za posledné mesiace a roky si všímam, že Zuzana Čaputová je občas osamelá. Nepamätám si jediného prezidenta na Slovensku, ktorý by čelil opozícii aj koalícii naraz, bez spojenca. Aké je to byť obklopený množstvom ľudí a byť osamelý?

Do istej miery to patrí k prezidentstvu, keď ste občiansky kandidát a nemáte za sebou zázemie politickej strany. Ja som vzišla z politickej strany, ale prestrihla som s ňou kontakty, pretože to považujem za férové. Ako občiansky kandidát ste politický bezdomovec. Myslím, že Andrej Kiska povedal, že on mal aspoň podporu opozície, keď kritizoval vládu. Ja podporu v opozícii z logických dôvodov nemám. Pokiaľ ide o koalíciu, tak je tam líder najsilnejšej koaličnej strany, ktorého podporu takisto nemám. Možno tá osamotenosť, ktorej človek čelí, súvisí aj s tým, že tá inštitúcia je postavená na jednom človeku, ktorý má zodpovednosť. Rozhodnutie, ktoré urobím, je pre mňa do istej miery sloboda urobiť to, čo považujem za správne, ale zároveň je to zodpovednosť. Môžem sa radiť s celým svetom, ale vo výsledku je to moje rozhodnutie a moja zodpovednosť. To osamotenie je daňou za nezávislosť, ktorú v tej pozícii mám a môžem mať. 

posledné roky čelíme nepredstaviteľným veciam. Jednak pandémia. Keď malo byť plošné testovanie a pani prezidentka sa stretla s náčelníkom generálneho štátu, lebo armáda to zabezpečovala, armáda jej povedala, že to nie je zabezpečené, že sa to nedá tak rýchlo urobiť. Prezidentka povedala to isté a navrhla, tak to urobme tak, aby to bolo nepovinné. A prišli útoky, že podrazila Slovensko, že je zodpovedná za smrť ľudí. Dá sa s týmto žiť?

Musím. Inak sa to nedá. V pandémii som žiadala, že ak sa niektorí ľudia na testovanie nedostanú, aby to nebolo spojené so sankciou. To bola pointa mojej požiadavky. Je prirodzené, že keď chcem robiť funkciu dobre, tak každé rozhodnutie, ktoré musím urobiť, a najmä tie, ktoré sú spojené s nejakým očakávaním verejnosti, ako bolo vyhlásenie referenda, zastanie sa vakcinácie, dodržiavania opatrení alebo ďalší pokus o referendum, vždy musím zmapovať situáciu, všetky argumenty, ktoré mi majú byť oporou pri rozhodovaní, alebo snažiť sa o správne vycítenie hodnotového záveru rozhodnutia, nielen toho racionálneho, čo musí ísť ruka v ruke. 

Potom nastáva ďalší krok: snaha o zrozumiteľné komunikovanie. Nie vždy sa mi podarilo dostatočne dobre komunikovať ľuďom to, čo som rozhodnutím chcela urobiť. Napríklad rešpektovať ústavu alebo rešpektovať individuálne práva a slobody. Je to súčasť môjho výkonu právomocí: mať snahu urobiť najlepšie rozhodnutie a čo najlepším spôsobom ho komunikovať. Nie vždy sa to podarí, ale tej snahy sa nevzdávam.

za posledné roky sa udiali ešte dve kľúčové veci. Jedna je opakovaná snaha opozície o predčasné voľby vo forme referenda, a tam je povinnosťou hlavy štátu, aby skontrolovala, či to, čo dostala, je v súlade s ústavou. No odvtedy všetci počúvame, že prezidentka zmarila referendum. Čo je to za krajinu, kde keď sa človek snaží rešpektovať svoje právomoci a strážiť ústavu, obvinia ho z trestných činov a vyhrážajú sa mu, že raz naňho príde?

Je to krajina, ktorá bojuje o svoju podobu. To je podľa mňa pointa, pretože tie sily, reprezentanti niektorých politických strán, ktorí sa snažia šíriť naratívy, ako som agentkou inej moci, čo by, mimochodom, tiež bolo trestným činom, alebo že som zmarila referendum, sú ľudia, ktorí sa snažia vtlačiť budúcnosti Slovenska svoj typ hodnotovej pečate.