slnko je naša najbližšia hviezda, neporovnateľne bližšia než všetky ostatné. Na jeho pozorovanie máme cez deň k dispozícii v podstate toľko isto času, koľko máme v noci na pozorovanie všetkých ostatných nebeských objektov. Z toho by sa mohlo zdať, že Slnko už musíme mať dokonale preskúmané a už sa o ňom nemáme čo nové dozvedieť. Je to tak?

Nie je to tak. Už len preto, lebo hvezdární a družíc pozorujúcich objekty nočnej oblohy je podstatne viac ako tých, ktoré pozorujú cez deň Slnko. Aj hvezdárov venujúcich sa nočným objektom je oveľa viac. Lenže Slnko je stále veľmi zaujímavé a pri pozorovaní kvalitnými prístrojmi vôbec nevyzerá ako nudný stále rovnaký žltý kotúč plávajúci dennou oblohou. Naopak, na povrchu Slnka a nad ním dokážeme sledovať mnoho rôznych priestorovo rozlíšených, neustále sa meniacich javov. No a niekedy sa, ako na potvoru, diabol skrýva práve v detailoch. V tomto prípade je tým diablom komplexnosť javov prebiehajúcich na Slnku. Tieto javy majú navyše pravidelný, ale nie celkom pravidelný cyklus opakovania.

o akých javoch to hovoríme, v čom sú pravidelné a v čom nie celkom?

Napríklad slnečné škvrny, ktoré sú pravdepodobne známe aj laickej verejnosti. Ide o tmavšie oblasti na povrchu Slnka s teplotou nižšou ako okolitý povrch. Iným pomerne výrazným javom sú slnečné erupcie – náhle uvoľnenia veľkého množstva energie nad povrchom Slnka.