tvrdý a dramatický konglomerát gitarového rocku, nekompromisného industriálu a elektroniky s exponovaným „klasickým“ vokálom je aj na pozeranie, lebo vizuálnu stránku Ľahká múza vždy považovala za veľmi dôležitú. Hlavne zásluhou frontmanky Gudrun sú už 38 rokov neprehliadnuteľní. Aj keď si ich skôr všímajú v Česku a ďalších európskych krajinách. Gudrun prišla na rozhovor vystrojená ako na koncert – o to zvláštnejšie je, ako dôkladne oddeľuje táto dáma, ktorá roky fárala do bane a robila analýzy pre ťažobnú spoločnosť, svoj súkromný/pracovný a umelecký život.

poďme od začiatku. Aké boli tie tvoje?

Tak ako pri všetkých možných začiatkoch na prahu končiaceho sa detstva. Ja som ešte ako dieťa tiahla k hudbe, hre na klavíri, ale nebrala som to extrémne vážne. V 5. triede sme boli zo školy v SND na opere Rusalka a celé ma to uchvátilo. Chcela som účinkovať aj v zbore. Predstavovala som si, že budem sólistka a ostatní mi budú spievať tie úžasné hlasy. Konkurz som spravila, ale urazili ma, lebo ma vybrali „len“ do druhého hlasu. Ani sólo, ani prvý hlas! Neuveriteľné! (Až neskôr som sa dozvedela, že to bola vlastne pocta, lebo druhý hlas je ťažší.) 

kde si vyrastala?

V malom okresnom meste na strednom Slovensku. Vtedy to bol rovnaký  „kultúrny vidiek“, ako aj teraz, ale na gymnáziu sme sa náhodou zišli viacerí so záujmom o aktuálnu hudbu (punk a novú vlnu) a chodili sme na vzdialenejšie akcie. Po treťom ročníku sme vyrazili do Prahy na letnú brigádu a to bol jeden zo zásadných zlomov v mojom živote. Bývali sme na Strahove, začínali sa 80. roky a v Prahe už bežali kapely ako OK Band, Garáž, Letadlo, atď. Ja som sa chytila tejto atmosféry hneď prvý večer. Ostatní išli spať a ja som sama vyrazila do ikonického klubu 007, kde som náhodne objavila OK Band.