mnohí ľudia chcú, aby sa nehovorilo o zlých veciach, lebo už toho majú dosť. Je to pochopiteľné, ľudská psychika neznesie príliš veľa zlých správ, ale nedá sa z toho ujsť. Preto sme si zavolali dvoch ľudí, ktorí sa zaoberajú dušou. Čo máme robiť, ak nechceme byť smutní, ale nevieme, čo s tým? Ako tieto veci vplývajú na našu dušu?

.jozef Hašto: Pokiaľ nám niekto nezomrel na covid alebo pokiaľ my sami nemáme postcovidový syndróm spojený s depresiou, alebo pokiaľ nie sme priamo zaangažovaní v politickom boji a nehrozí nám prehra, alebo aj pri vojne, pokiaľ tam nemáme niekoho blízkeho, tak my ľudia sme schopní zvládať takéto situácie bez toho, aby nás to vykoľajilo. Môže sa stať, že niekto má toľko iných stresorov, že keď sa toto pridá, je to tá posledná kvapka a prevládne pocit pesimizmu. Klinická depresia a smútok z chodu sveta sú niečo iné. Covidové obdobie muselo byť veľmi ťažké pre ľudí, ktorým niekto blízky zomrel a nemohli ho v nemocnici ani navštíviť. Keď osobný kontakt nie je možný, to dosť sťažuje spracovanie straty blízkeho človeka. Strata blízkeho môže byť spúšťačom depresívnej epizódy. 

hovoríš, že tieto vplyvy sú síce silné, ale nie sú natoľko silné, aby nás vyradili z prevádzky. 

JH: Áno, ale môžu sa tam pridávať rôzne rizikové faktory, napríklad počas pandémie, keď bol prísny lockdown. Niektorí ľudia, aby mohli normálne fungovať, potrebujú dostatočný kontakt s inými ľuďmi. Nie každý rovnako znáša sociálnu izoláciu. Niektorí ľudia lockdown znášali ťažšie a iní ním prešli bez problémov.

sedliackym rozumom sa zdá, že sa nakopilo príliš veľa negatívnych faktorov a že to môže mať dopad na životnú perspektívu. Má alebo nemá to silný vplyv?

.péter Hunčík: Samozrejme, že to má vplyv. Dôležitá otázka je, ako to, že jeden človek sa so stratou blízkeho človeka vyrovná a druhý nie. Je tam predispozícia, to je evidentné. Prvá moja myšlienka po tom, čo si ma informoval, o čom budeme debatovať, bola, čo taká storočná alebo tridsaťročná vojna, ktorou si prešli naši predkovia. V histórii sa vyskytli podobné periódy ako vojny a epidémie, ale ľudia to vždy prežili bez zaznamenania veľkých klinických zmien. Čo je pre mňa nové, je, že sa ľudia nechcú zaoberať zlými vecami.