robert Asahina: V januári povedal americký minister zahraničia Anthony Blinken pre CNN, že účelom sankcií je odrádzať od agresie. Paradoxne vtedy argumentoval proti uvaleniu sankcií na Rusko. Odkedy Putin vo februári napadol Ukrajinu, USA aj EÚ uvalili na Rusko niekoľko kôl sankcií, ktoré Rusko neodradili ani nezabránili eskalácii vojny. Rusko na to použilo potraviny ako zbraň – zadržalo ukrajinský export. Čo teda sankcie z dlhodobého hľadiska dosiahnu, keďže z krátkodobého svoju explicitne vyjadrenú úlohu nesplnili? A ako to ovplyvní medzinárodné usporiadanie, keďže sankcie, embargá, bojkoty a iné geo-ekonomické nástroje sa stali vojnovými zbraňami? Neznamená to, že tzv. neoliberalizmus posledných troch desaťročí – voľný pohyb osôb, kapitálu, technológií a ideí – sa skončil?

Stuart Levey: Sankcie možno chápať z taktického a strategického hľadiska. Z taktického je jasné, že finančné nástroje sa stali dôležitým inštrumentom národnej bezpečnosti. V období rokov 2004 až 2011 som pracoval na ministerstve financií a spočiatku tam panovala skepsa o tom, či môžu byť finančné opatrenia efektívne. Časom sme zistili, že áno, ak sa uplatňujú správne.

Iste, nie je to čarovný prút. Realisticky sa nedá veriť, že by sankcie odradili Putina od invázie na Ukrajinu. Ale rozhodne ho zaboleli, čiže v strednodobom horizonte vytvorili páky na diplomaciu s Ruskom. Zatiaľ si z toho môžeme vziať niekoľko dôležitých ponaučení. Po prvé, a to treba uznať Bidenovej administratíve, reakcia bola jasne multilaterálna. USA a ich spojenci majú jasne stanovené, ako realizovať sankcie a iné finančné opatrenia efektívne a rýchlo. S jednou výnimkou, ku ktorej sa dostanem, pôsobia silne. Opatrenia v širokom rozsahu – sankcionovanie bánk a jednotlivcov, obmedzenia importu a exportu, obmedzenie prístupu do systému SWIFT, zákaz cestovania –, ktoré by boli bežne nekoordinované, sa teraz prijali spoločne.