zaujalo ma, že vy ako univerzitný profesor ste na začiatku pandémie pracovali ako dobrovoľník na covidovom oddelení v Ústí nad Labem. Je to tak?
Keď sme boli celý prvý rok pandémie v sociálnej izolácii, liezlo mi to už trochu na mozog. Okrem nejakých stretnutí v parku sa s ľuďmi nedalo prepojiť normálnym spôsobom. Všetko bolo zatvorené: školy, kaviarne, divadlá. Tak som si povedal, že namiesto toho, aby som sa ľutoval, pôjdem pracovať medzi ľudí. Urobil som si dobrovoľnícky kurz u Červeného kríža a potom bola pohotovosť v nemocniciach.
nebáli ste sa smrti? Veď vy sám ste už vtedy patrili do rizikovej skupiny kvôli svojmu veku.
Pred nástupom do nemocnice som mal možnosť dostať prvú dávku očkovania, čo síce nestačilo, ale v podstate sme boli chránení vo všetkých tých oblekoch. Ako tomu hovoria? Atombordel. Mali sme troje rukavice a boli sme celí zahalení. Medzi dobrovoľníkmi aj zdravotníkmi boli ľudia všetkých generácií.
ako dlho ste tam pracovali?
Mesiac. Boli to tri smeny, trikrát dvanásť hodín. Hasiči nás viezli od ministerstva zdravotníctva, potom sme spali na internáte a pracovali sme dvanástku, buď dennú šichtu, alebo večernú, čo je dosť dlho. Museli sme sa naučiť všetko. Tréning u Červeného kríža nestačil na to naučiť sa stáčať moč a prebaľovať, čistiť pacientov a kŕmiť ich ráno.
aká to bola pre vás skúsenosť?
Bolo to plné života. Prekvapivo. Jednak som videl ľudí, ktorým bolo štyridsať, ktorí sa dusili a boli intubovaní. Človek to musel brať vážne, keď to videl.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.