pred niekoľkými rokmi som prekladala vašu knihu Children of the Jacaranda Tree, ktorá v slovenčine vyšla pod názvom Deti palisandra, a bol to veľmi intímny, dojemný pohľad dovnútra iránskej spoločnosti. Spracovali ste príbeh svojej rodiny?

Áno, je to príbeh mojej rodiny. Knihu som napísala na základe toho, čo sa stalo mojim rodičom, mojej tete, mojim strýkom v osemdesiatych rokoch po islamskej revolúcii. Moji príbuzní sa vtedy dostali do väzenia, pretože islamská revolúcia nebola tým, za čo bojovali, a po tom, čo prevládla, neprestali s politickou aktivitou. Boli uväznení, ja sama som sa mojej mame narodila vo väzení, potom ma vychovávali starí rodičia, až kým rodičov neprepustili. Žiaľ, strýko bol vtedy popravený tak ako tisíce ďalších väzňov.

určite to bolo traumatické pre vás, pre vašu rodinu – a pre celú krajinu. 

Áno, ale v Iráne sa o tejto traume, o týchto individuálnych tragédiách dlho mlčalo. Veľmi dlho. Ono sa to totiž dialo ku koncu iracko-iránskej vojny a Iránci sa vtedy, ako to už za vojny býva, do veľkej miery zjednotili a podporovali svoju vládu – brali to ako povinnosť, obranu proti vonkajšiemu nepriateľovi. Takže keď dochádzalo k väzneniam a popravám disidentov, do istej miery to ignorovali: žili v predstave, že títo politickí väzni sú tiež nepriatelia štátu, nepriatelia revolúcie. 

Časom však tento postoj pominul, lebo Iránci si začali uvedomovať, že ten istý režim, ktorý vtedy zabíjal ľudí a oni mu to prepáčili, teraz ničí aj ich, hoci boli voči nemu lojálni. Teraz je chvíľa, keď sa už prakticky všetci bežní Iránci obrátili proti režimu. Lebo je nemilosrdný voči všetkým – okrem svojich oporných štruktúr.

v Iráne sa v priebehu rokov vyskytlo viacero protestov – tie tiež ovplyvnili ľudí pri zmene postoja?

Áno, i vďaka tým protestom, ktoré sa vždy po niekoľkých rokoch znovu zdvihli, si ľudia uvedomili, že tá stará tragédia z osemdesiatych rokov je stále aktuálna a stále vrhá dlhý tieň. A hoci som dnes šokovaná z toho, ako ozbrojenci platení režimom zabíjajú v Iráne ľudí na protestoch, taká šokovaná, že už prakticky ani nespávam, uvedomujem si, že sa to dalo čakať. Vedeli sme, že raz to dospeje do tohto štádia.

napriek tej brutalite protesty pokračujú a zdá sa, že vôbec neslabnú, je to tak?

Je to pravda, vôbec neslabnú. Teraz, keď spolu hovoríme, trvajú už takmer tri mesiace. Nič také sa ešte nikdy nestalo. Tak dlho sa v Iráne nikdy predtým neprotestovalo. A je tu ešte jeden dôležitý rozdiel: pri predchádzajúcich protestoch išlo vždy o vzburu jednej časti spoločnosti, ku ktorej sa ostatné časti nepridali.