ako vidíš dnes, tridsaťtri rokov po Novembri a takmer tridsať rokov po rozdelení Československa, Slovensko?

Na nedávnej diskusii na MZV v Prahe som komentoval bezpečnostné riziká, ktoré súvisia s dnešným Slovenskom. Svoj príhovor som uviedol jednou dobrou a jednou zlou správou. Tá dobrá bola: „Slovensko je geopoliticky bezvýznamná krajina, ktorá má na bezpečnostnú situáciu v regióne takmer nulový vplyv“. Tá zlá: „Keďže v každej kvapke vody je celý oceán, problémy toho fliačku našej planéty nesú v sebe príznaky marazmu, ktorému čelíme v celom našom civilizačnom priestore.“

čo sa to stalo s tribúnmi revolúcií? Od Milana Kňažka a Jána Budaja až po Juraja Šeligu?

Každý ten príbeh je iný. Ale najprv si musíme povedať, kto to je tribún revolúcie. Ja si to pamätám z roku 89 tak, že tie roly boli rozložené. Podaktorí dokonca fungovali v dvoch i troch rolách súčasne. Agnes Snopko sa staral najmä o fungujúcu dramaturgiu mítingov, techniku, kapely a podobne.  Martin Bútora a Peter Zajac boli hlavní autori programových textov a vymýšľači dramaturgických fajnovostí. Milan Kňažko a Jano Budaj boli tváre tribún a ja som bol taký pobehaj medzi nimi všetkými.