prečo si nahnevaný dnes?

Som nahnevaný, lebo tá nenávisť, ktorá je v spoločnosti, je už neudržateľná a v poslednej dobe to vidím ako zamínované pole. Už len našľapujeme na jednu alebo druhú mínu: Či to bola zbytočná agresívna jazda pod vplyvom alkoholu, ktorá spôsobila smrť piatich ľudí, a neskôr streľba na členov LGBTI+ komunity na základe toho, že sú členmi takejto komunity. Strašne ma to štve a dokonca sa to spája aj s tým, čo som teraz robil. Žil som totiž na Islande a tam, s Islanďanmi, som dospel.

Prišiel som tam ako 19-ročný chalan a odišiel som ako 29-ročný muž. My s Marínkou sme sa v roku 2003 zasnúbili, ale ešte som na 9 mesiacov odišiel do Seattlu, potom som sa vrátil na Slovensko a zobral ju na Island. Prišli sme tam na úrad, ktorý sa volá Hagstofa, potrebujete tam dostať rodné číslo, ktoré je veľmi dôležité, lebo ide do banky, na zdravotnú poistku atď. Pani za okienkom sa nás dvoch pýtala – lebo sme napísali rovnakú adresu –, či sme spolu. Ja hovorím, že jasné. Ona na to, že keď si tam niečo zaškrtneme, môžeme mať spoločný bankový účet, podávať spolu dane a môžeme si navzájom nahliadať do zdravotnej karty. Ja hovorím, že sme zasnúbení, ona bude chodiť do školy, ja do práce. A pravdaže, načo nám budú dva účty, budeme mať jeden a tá pani na to, že jasné, uľahčí nám to život. Zapísali sme to tam a až po rokoch som prišiel na to, že to bolo registrované partnerstvo, možno to niekto nazýva registrované spolužitie.

Posledné dni som nad tým uvažoval a hovorím si, prečo nám to úradníčka ponúkla? Napadá mi jedine, že nám chcela uľahčiť život, nič viac. Ľudia o mne vedia, že som veriaci človek, som konzervatívny a čestne sa priznávam, že moja prvá seriózna frajerka bola Marína, a zobral som si ju. Máme tri krásne deti a žijeme krásny spoločný život. A mňa veľmi trápi, čo sa tu deje, napríklad pri pohľade na LGBTI+ komunitu, pretože mňa na Islande učili tolerancii a otvorenosti a v podstate ma učili aj tomu, aby som dokázal akceptovať iných ľudí.