dúbravský (1987) patrí medzi najvýraznejších umelcov mladšej generácie a aj najúspešnejších – svoje obrazy vystavuje a predáva aj v zahraničí, hlavne v Nemecku a USA. Navyše minulý rok mal v Trnave veľkú výstavu Posledná párty za diverzitu II. Posledná párty za diverzitu I sa konala na jar v múzeu Bensheim v Nemecku. Dúbravský je známy tým, že ak nie je v New Yorku alebo v Bratislave, býva v Rastislaviciach, malej dedine na južnom Slovensku, žije v podstate gazdovským životom a za dôležité považuje problémy životného prostredia.
nedávno si sa vrátil z New Yorku. Ako dlho tam chodíš?
Začal som v roku 2014, pred troma rokmi som tam mal prvú samostatnú výstavu. Kvôli korone som mal skoro dva roky prestávku. Bol to skvelý pocit byť tam po dlhom čase.
kto sa ti stará o hydinu, keď si na cestách?
Mám veľké zásobníky na zrno aj veľké nádoby na vodu, takže často tam chodiť netreba, ale dohliadajú na ňu mama a susedia, ktorí sú už za tie roky celkom zvyknutí. Som im za to, samozrejme, veľmi vďačný. Problém nastáva, keď sliepkam voda zamrzne, vtedy mám trochu výčitky, že tam musí niekto chodiť častejšie.
je New York pre teba až taký inšpiratívny v tom zmysle, že tam vidíš veci, ktoré nie sú inde na svete?
Totálne. Ani Londýn alebo Berlín na New York nemajú. Tam je tak strašne veľa peňazí, že v súkromných galériách vidíš to, čo je inde možno vo veľkých verejných múzeách a ani to nie, plus sú tam aj veľké múzeá. Teraz, keď som prišiel po dlhom čase, som ostal v šoku, že aj počas covidu sa galérie zväčšili a obchod s umením šiel očividne hore. Milionárov, ktorí sú cieľovou skupinou tých galérií, očividne nezasahujú žiadne covidové ani iné krízy. Aj umelci vyzerali veselo.
celkom sa bavím na predstave človeka, ktorý doma hubí potkany, aby mu nepobili sliepky, a v New Yorku rieši debaty o aktuálnych trendoch umenia a stretáva sa s galeristami.
Stále to riešim a neviem, čo s tým mám robiť do budúcnosti. Ja tam žijem sám, partner ma chodí len navštevovať. Keď sa porovnám s ďalšími ľuďmi v mojej brandži, tak som asi celkom schopný v oblasti záhradníčenia a podobne, ale stále som ten gej maliar a k farmárovi mám ďaleko. Chcel by som si niekde sadnúť, čítať si, maľovať a riešiť len umenie, ale stále je niečo okolo domu, hydiny. Mám z toho nervy. V New Yorku vidím, že sa moja myseľ totálne oslobodila.
„Klišé o utrpení, nepochopení a hladovaní umelca sú veľmi nové. Tiež nerozumiem klišé, že umelec by mal piť alkohol, ponocovať a fajčiť, nebodaj brať drogy. Najhoršie je, keď tomu uverí samotný umelec.“
Ale aj tam som dostával správy od mamy, čo treba riešiť, opraviť. Toto mi berie sily a ju zaťažovať nechcem. Ale je to aj tým, že stále odkladám postavenie ateliéru. Mám už projekt, ale v tomto som trochu pripečený. Na druhej strane by mi bolo za tým domom ľúto. Mám divokú, zarastenú záhradu. Niektorí ľudia si myslia, že ju nezvládam, ale ja to tak chcem. Posadil som tam stovky rastlín, drevín aj trvaliek, všetky majú nejaký význam pre opeľovače, nie je to tak, že by som jednoducho nechal pozemok zarastať úplne hocičím. Mám to tam rád.
húsenice a chrobáčiky ťa za to prirodzené prostredie milujú, nie?
Aj vtáčiky, ježkovia, jašterice a hady (haha). To tam všetko mám. Minule som dával na kopu suché konáre z orecha a sused hovorí: „To ti nebude horieť z orecha!“ Ja hovorím: „To nebude vatra, ale hadník!“ Len pokrútil hlavou a odišiel. Mal som tam obrovskú užovku, ktorá mi lovila ropuchy zelené spod kvetináčov. Viem, kde žijú, lebo každý večer ich stretávam, a viem, odkiaľ vyjdú. Mám tam aj rosničku, býva v nádobe na zber dažďovej vody. Je to super. Keď som žil v Bratislave, plánoval som stále výlety – nejaké úniky z mesta. A v Rastislaviciach vyjdem z kuchyne a som na výlete, takmer na safari.
čo ťa vlastne inšpirovalo k takémuto dobrodružnému vidieckemu životu?
Chodil som k babke, bývala v susednej dedine. Trávil som tam prázdniny, víkendy, polovicu detstva. Keď som mal 14, babka dom predala, odsťahovala sa do mesta a ja som mal stále tento sentiment. Vyrastal som v Bratislave a tam som bol stále v prírode, bývali sme na Vinohradoch, v podstate pod lesom. Bratislava je v tomto fantastická.
nerozumiem, prečo ťa niektorí nazývajú kontroverzným umelcom. Veď ty si úplne prírodný človek.
Asi nebolo úplne bežné namaľovať v roku 2009 na Slovensku „holého chalanka“. Tak ma chceli vidieť ako kontroverzného, aj keď som za celý život namaľoval asi len tri postavené penisy. No ale keď teraz pozerám, ako si dámy v rokoch, tínedžerky a celé rodinky idú moju tvorbu, tak si niekedy hovorím: Nerobím niečo zle? Nie som mainstream? Ale nie som kontroverzný. Keby som chcel byť provokatívny, tak by som bol. Skôr som si všimol, že veľa ľudí na Slovensku provokuje, že vystavujem v Amerike alebo Nemecku. A istotne je to podľa niektorých len preto, lebo som gej a to je teraz „moderné“. Vôbec, byť úspešný je na Slovensku provokatívne – ale vlastne, myslím, že je to tak všade na svete.
aká je tvoja cesta k tomu urobiť obraz?
Je to taká komplexná vec. Musím sa starať o svoje psychické aj fyzické zdravie. Kedysi som sa dosť nivočil, aj v ateliéri, aj inde, nespal som. Ale zistil som, že lepšie veci robím, keď mám dobrý pocit zo života a zrelaxovanú myseľ. Potom začnú prichádzať nápady, vidím veci a mám dosť mentálnej energie testovať aj nové námety. Napríklad, keď mám pred výstavou nejaký stres a viem, že musím namaľovať neviem koľko obrazov, tak ich namaľujem a sú aj dobré, ale nie je tam nič nové. Najlepšie nápady mám na lyžovačke, na hubách, keď mám uvoľnený mozog. A to sa nedá, keď sa päť hodín zaoberáš tým, ako vyhubíš potkany a ako pokračuje rekonštrukcia strechy, alebo ti volajú z galérie každých pár hodín, nech im už pošleš PDF s názvami a rozmermi (haha).
BORIS NÉMETH
Tie moje cykly, to sú také otvorené série, na ktorých robím aj viac rokov. Ja nie som nejaký zvlášť kreatívny umelec. Ľudia sa ma pýtajú: A čo budeš maľovať nabudúce? No ja neviem. Ešte stále maľujem húsenice, lebo mám pocit, že ten námet nie je úplne vyčerpaný a že sú stále lepšie a lepšie. Keď som namaľoval prvé tri húsenice, tak som si hovoril: To je taký dobrý námet, bodaj by to ľudí bavilo! Som rád, že ľuďom sa vlastne páči, ako maľujem – samotná maľba, nie námet. Napríklad, ak by som maľoval sexy nahé ženy alebo mužov, mohol by divák pociťovať náklonnosť len k tomu námetu, ale nie k maľbe, naopak, k húseniciam nemá pozitívny vzťah takmer nikto, ale obraz trojmetrovej húsenice ich fascinuje a z toho mám radosť. Lebo verím, že je to tým, že je to dobrý obraz. Možno
si potom začnú budovať vzťah aj k živým húseniciam. No ale späť k tomu, s čím som začal: Keď mám urobiť niečo poriadne, nemôžem prežívať veľké starosti alebo utrpenie.
to, že umelec musí trpieť, je taký blud romantizmu.
Presne tak. Tie klišé o utrpení, nepochopení a hladovaní umelca sú veľmi nové. Pred dvesto rokmi nič také nebolo. Tiež nerozumiem tomu klišé, že umelec by mal piť alkohol, ponocovať a fajčiť, nebodaj brať drogy… Najhoršie je, keď tomu uverí samotný umelec. Ja nechcem trpieť, mám rád, keď si môj obraz niekto kúpi alebo visí v dobrej galérii. Najviac ma tešia takí bežní milovníci umenia, teda nielen zbohatlíci, ktorí si kúpia ďalší obraz do skladu. Nadšenci. Zavesia si ho na stenu a žijú s ním a ja tak žijem s nimi.
Pre takých som robil aj časopis Andrej, ktorý si predplatili bez toho, aby vôbec vedeli, čo tam bude. Nakoniec som urobil 12 čísel, mal aj 130 strán. Texty boli písané rukou, v angličtine. Denníky, zamyslenia, správy, bolo to zaujímavé aj v tom, že som nemal čas na editovanie, takže to bolo veľmi surové. Nakoniec dostali aj bonus – malý akvarel na papieri. To bola moja aktivita cez koronu. Odoberatelia mi posielali maily, listy, pohľadnice. Nikdy som nemal taký kontakt s publikom. Toto považujem za jednu z najdôležitejších vecí, čo som urobil.
Všeobecne si myslím, že žijeme úplne super dobu pre umelcov. Nemusíš robiť zákazky pre šľachtica alebo cirkev, ktorí ťa živia ako kedysi, máš šancu, že ťa ľudia zoberú, aj keď si robíš, čo chceš.
do akej miery máš v hlave to, čo ideš robiť, a do akej miery je to proces?
Keď maľujem na veľké plátno, mám to viac-menej vymyslené. Jasné, že nejaké veci sa počas procesu zmenia, ale snažím sa limitovať tým, že námet je stanovený, namiešam si napríklad štyri farby a tie ostatné sú radšej v inej miestnosti. Takže nemám šancu veľmi uletieť. Pri technike, ktorú používam, sa mi to musí podariť na jeden šup, takže to musím dobre naplánovať. Tie veľké plátna nie sú až také spontánne, ako sa možno zdá. A zároveň pri mojom maľovaní vždy ide o rýchlosť. Preto vyzerajú tak „ľahko“ a spontánne, lebo som sa ich snažil namaľovať čo najrýchlejšie. Keď som maľoval bežcov, pracoval som asi rok, aby som sa dostal k totálnej ľahkosti. Ale na menších formátoch si skúšam „free-ride“. Takto aj vznikajú nové námety.
prečo si vlastne maľoval bežcov? Máš k behu osobný vzťah?
Začalo to tak, že som začal behávať a myslel som si, že to bude veľmi ťažké a budem sa musieť nútiť a neviem čo, a zistil som, že je veľmi ľahké ísť behať každé ráno, takže ma to po desiatich dňoch prestalo baviť. Neprišlo mi to ako nejaká extra výzva a tiež som nemal pocit, že by som bol nejaký produktívnejší alebo že by mi to niečo prinieslo do života. Ale napadli mi metafory a súvislosti. Najprv som dával do pozadia továrne a hral sa so značkami oblečenia, akože životné prostredie a monetizácia športu, ale potom som si uvedomil, že najkrajší je akčný skupinový portrét. To ma baví, maľovať telá.
to ťa bavilo vždy.
Áno, ale vždy som mal pocit, že ich treba zaobaliť do nejakých významov, metafor a neviem čoho. Toto sú telá bez detailov, s minimom farieb, telá, ktoré neponúkajú nápovedy. Aj keď niektorí si myslia, že je to diskotéka v gej bare. A niektorí, že sú to utečenci alebo protestujúci proti rúškam a očkovaniu (haha). Takže významy sa dajú nájsť a to je fajn. Ale keď mám byť k sebe úprimný a nepoužiť jazyk nejakých tlačových správ, tak skrátka maľujem tie skupiny, lebo je to super a dobre to vyzerá. Majú v sebe niečo monumentálne a možno agresívne a hrozivé rovnako ako trojmetrová chlpatá húsenica a o to mi ide – nie sú to roztomilé obrazy.
BORIS NÉMETH
keď si hovoril o značkách – niektoré osvietené firmy v reklame pracujú so serióznym umením a umelcami. Robil si niekedy niečo v tomto zmysle?
Ani nie. Módu neriešim, lebo oblečenie si nekupujem už tri roky. Teraz som si kúpil dva svetre, lebo už som bol úplne zanedbaný – ale to by som ani nemohol, „enviro“ umelec, čo kŕmi divé včely, predsa nemôže robiť s módnou značkou. Móda je väčšinou veľmi špinavý priemysel. Mimochodom, ja míňam veľmi veľa bavlny ročne, maľujem na bavlnené plátna a z toho tiež nemám radosť. Ale ak to máme brať tak, že aj cena VÚB je marketing, lebo to vylepšuje imidž značky, tak s tým nemám problém, takže som sa prihlásil. Raz som získal druhé a raz prvé miesto. Vidíš, a teraz som si spomenul, že som dostal aj cenu Tatra Banky ako mladý tvorca, na to som už takmer zabudol. Takéto veci sú dôležité, lebo tá súťaž pomohla mnohým pri štarte kariéry.
k tým dvom svetrom: Keď ste boli s Petrom Bebjakom na Plese v opere, to si sa asi musel vyobliekať.
To mal na starosti Bebo. Ja som vôbec nespolupracoval, a tak aj môj outfit dopadol. Mne sa tam vôbec nechcelo ísť, lebo ma nelákalo prechádzať sa s celebritami na červenom koberci. Ale bral som to tak, že to robím pre komunitu, párik gejov ide prvýkrát v histórii na Ples v opere – wow (haha). Tam sa ľudia chodia len ukázať. Tak sme sa ukázali a šli sme preč. Ja sa radšej ukazujem niekoľkokrát do roka na svojich výstavách a tam som najväčšia, najkrajšia a najdôležitejšia princezná a všetci ma obdivujú. To si užívam a mám zvyšok roka pokoj. Chápem, že keď ľudia nemajú túto príležitosť, tak si to musia vynahradiť inak.
na tvojej tvorbe ma baví, že nezotrvávaš vo svojich témach. Takto si mnohých zarazil, keď si namiesto ušatých chlapčenských aktov začal maľovať jabĺčka.
No, niekto vidí na Instagrame, že tam pol roka dávam bežcov, tak mi chce spraviť bežeckú výstavu, ale zrazu tam vidia niečo iné. To je asi problém pre moju kariéru. Asi by bolo lepšie dookola maľovať ten istý námet. Ale tomu sa nechcem podriaďovať.
mám pocit, že ty ako osoba si takým warholovským spôsobom súčasťou tvojich artefaktov.
Mňa to baví. Neoddeľujem sa od toho, čo robím. Na mojom Instagrame je to vidieť. Aj keď niekedy musím rodine vysvetľovať, že toto nie je na sto percent moje vnútorné, ale umelecké ja.
to ťa ešte nepoznajú za tie roky?
Poznajú, ale vieš ako, mama mi napríklad chce to najlepšie, tak má niekedy otázky. Mimochodom, ja mám strašne dobrú mamu. Ako som hovoril, že moja zručnosť má svoje hranice, ona je zručná absolútne, aj keď je chemická inžinierka. V dome aj v záhrade skrutkuje, vŕta, piluje. Ide na zberný dvor, zoberie nejaké kovové konštrukcie, dosky a zrazu je na svete debna na náradie, vyvýšený záhon, takéto veci.
sa narodil 30. júla 1987 v Nových Zámkoch. V rokoch 2004 – 2008 študoval na ŠÚP v odbore kameňosochárstva a v rokoch 2008 – 2014 na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Bakalárske štúdium absolvoval v 4. ateliéri profesora Ivana Csudaia. Absolutórium získal v ateliéri profesora Daniela Fischera. V roku 2011 získal druhé miesto v súťaži Maľba 2011 a v nasledujúcom roku v tej istej súťaži prvú cenu. Od roku 2009 aktívne vystavuje nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Jeho diela sú zastúpené v zbierkach Slovenskej národnej galérie, Galérie mesta Bratislava a v početných súkromných zbierkach.
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.