s Danom Heribanom som robil rozhovor pred pätnástimi rokmi do SME. To mal dvadsaťsedem, vyšiel mu prvý album s mimoriadne zrelými piesňami a okolie staval do pozoru svojím talentom, hereckým aj hudobníckym. Bol priam filipovsky rozlietaný, až som sa čudoval, ako môže stíhať byť taký perfekcionista v tom, čo robí. 

Po všetkých tých rokoch som sa stretol s pokojnejším mužom, ktorý našiel čosi veľmi dôležité. Stretli sme sa pri príležitosti vydania jeho nového albumu, silného, krehkého a pestrého. Má názov O2H. Teda Odvaha.

kedy si sa v živote vyskytol v situáciách vyžadujúcich si najväčšiu odvahu?

Tých rozhodnutí a míľnikov som mal, samozrejme, niekoľko, tak ako väčšina z nás. Ak nepočítam detstvo, keď na to, aby bol človek odvážny, stačilo odniekiaľ zoskočiť alebo niekam vyliezť, tak za zmienku stojí momentálne napríklad odvaha, ktorá súvisí aj s novým profilovým albumom. Vydal som ho desať rokov od toho predošlého – ak nerátame albumy v rámci projektu Čosi úsmevné. Ja by som ich však rád rátal, lebo sú určené nielen pre deti, ale aj pre dospelých, ktorí majú rovnakú šancu si tú hudbu užiť.

Nemôžem zabudnúť ani na odvahu odísť po ôsmich rokoch z Národného divadla, kde som sa síce cítil spokojný, ale už bolo na programe dňa venovať sa viac deťom, rodine a hudbe. Takže po tých XY rokoch, ktoré som venoval divadlu a rôznorodej hereckej práci, som momentálne prítomný hlavne doma a riadim čas podľa našich potrieb.

V čase pandémie sme v rodine zažívali boj s ťažkou chorobou, čo si vyžadovalo tiež veľmi veľa sily a odvahy veriť, že všetko dobre dopadne. Pri malých deťoch a všeobecnom pandemickom ohrození to bolo extrémne vyčerpávajúce.