ako vznikla myšlienka MiniaTOUR?

DŠ: Keď sme robili turné s kapelou pred covidom, väčšinou sme k tomu ešte niekoho pribrali. Povedali sme si, že prečo by sme sa nevybrali na turné len my dvaja, čo spolu robíme hudbu. Lebo keď sme niekde hrali vo dvojici, vždy ma prekvapilo, že bolo hneď vypredané, a potom reakcie – že aké je to pekné. 

KK: Áno. Ale keď sa pamätáš, po albume Nebotrasenie sme mali takú šnúru v duu. Volalo sa to Piano Tour. Bol to náš prvý autorský album a potrebovali sme sa etablovať.  Keď hráme so sláčikovým kvartetom, tak vidím, že Danova pozornosť uteká iným smerom, lebo on ich pri hraní aj diriguje. Ale ja si veľmi rada užívam jeho pozornosť na pódiu. 

DŠ: (s tónom zvodcu) Chce ma mať pre seba!

KK: Presne tak! Možno to vyznie čudne, ale už veľa rokov zdieľame spoločnú koncertnú intimitu a je to veľmi pekné. Uvedomila som si, že po dvoch covidových rokoch si to chcem užiť a bez kompromisov typu „koho by sme ešte zavolali“. 

DŠ: Napríklad Vojtu Dyka

KK: (smiech) ale tak toho zasa pokojne pozvime.

DŠ: Ale nie, ja som si povedal, že ho nebudeme otravovať. Lebo aj ja si ťa chcem užiť (smiech).

takže chodíte pekne dvaja v aute?

KK: Chodí s nami aj môj manžel Mišo, ktorý je aj môj manažér, tak sme traja. On nás aj zvučí a vozí.

deti máte kde?

KK: S babčami. Dúfam, že ich nevyhodia z domu. Pravda je, že to bude veľmi intenzívne, bude toho veľa, tak verím, že to všetci zvládneme. My sme toho v trojici absolvovali neuveriteľne veľa, sme zohratí. 

DŠ: Myslím, že takých 1200-1300 koncertov máme za sebou.

KK: Mne sa vidí, že takto komorne to mám najradšej, cítim pri tom veľkú slobodu.

DŠ: Hráme spolu 17 rokov, o rok to bude 18, čo sa považuje za hranicu dospelosti. Tak sme dospeli do štádia, že si stačíme. 

KK: Mne Šina (vydavateľka Katky Koščovej, pozn. aut.) asi pred dvanástimi rokmi povedala, že na Pohode videla už neviem akú speváčku, ktorá vystupovala len s klaviristom a absolútne naplnili pódium. A že takto si nás v budúcnosti predstavuje s Danom. Bolo to prorocké a teraz si to plníme. Dano má pozná, počúva ma, vie, kedy sa nadychujem, spieva si so mnou, vie reagovať na moje nepresnosti. Dá sa na neho absolútne spoľahnúť. To som si uvedomila, aj keď som ho videla sprevádzať menej skúsených hudobníkov na pódiu talentov: Vedel ich absolútne podporiť. Sú muzikanti, ktorí počúvajú viac seba ako toho druhého, Dano je ten opačný vzácny prípad.

DŠ: Môj svokor Andrej Šeban spomínal, že jeho učiteľka spevu, pani Bílková hovorí, že je rozdiel vidieť seba v hudbe a hudbu v sebe. Je to dennodenné súperenie. Všetci ho podstupujeme.

KK: A ja chcem tú hudbu s tebou.

speváčky v komorných zostavách často používajú looper na nahratie ďalších vokálnych stôp. To by mohol byť vo vašej minizostave zasa ďalší vesmír.

KK: Ja som si looper už kúpila! Akurát neviem, čo s tým mám robiť.

DŠ: Ako ťa poznám, tak nikdy nič (smiech). Ale môžeš mi ho potom darovať.

KK: Ty si strašná paskuda! Ale my máme na konci februára naplánované „sústredenie“, kde chceme robiť na chalupe nové veci. Tak si tam donesiem looper a Dano ma to možno naučí.

DŠ: A ja si donesiem všetky štúdiové krámy. Kúpil som si aj tri staré štúdiové mikrofóny Neumann, tak som zvedavý.

KK: A veľa vína, aby si to so mnou vytrimal (šarišsky vydržal, pozn. aut.).

DŠ: To budem mať ešte pôst. 

KK: (pobúrene): Ty budeš mať pôst ešte na konci februára?!?!

DŠ: Veď ja mám tri mesiace. To ti vadí že si nebudeš môcť dať so mnou víno?

KK: Jasné že mi to vadí! Ty si mi povedal, že si to už raz porušil a že ste si veľmi príjemne posedeli!

DŠ: (mne) No vidíš, a takto to je už 17 rokov. A takto vyzerajú aj naše koncerty. Pomedzi tie drísty hráme balady. 

akým spôsobom robíte spolu pesničky? Počúvam, že ste si vymysleli sústredenie, tak všetky robíte spolu takto od gruntu?

KK: Práveže toto je po prvýkrát, čo to ideme takto robiť. Vlastne už sme mali kedysi kapelové sústredenie, ale to dopadlo neslávne (smiech).

DŠ: Vznikajú rôzne. Raz sa dokonca stalo, že pesnička (Vtedy) vznikla na zvukovej skúške pred koncertom, hneď na tom koncerte sme ju hrali a odvtedy je rovnaká.

KK: Vtedy je jedna z mojich najsilnejších piesní, ale vôbec si nepamätám, že vznikla takto!

DŠ: Presne takto to bolo. A Štedrý večer vznikol u teba v obývačke. Ty si začala spievať, ja som začal hrať a kým si dospievala, už to bolo jasné a už sme to len nahrali a poslali Horáčkovi.

KK: Ale to som už mala text. Ja si pamätám ako vzniklo Pred potopou. Daniel si pred koncertom niečo hral, spýtala som sa ho, aby som niekomu niečo neukradla a on, že to je improvizácia. Hovorím – super, to fixuj. Napadli mi hneď dva prvé verše, tak som to rýchlo nahrala a dotvárala doma. Takto spontánne sa nám podarilo urobiť pár piesní. 

DŠ: Nie všetko robíme spolu. Napríklad na posledný album Katka doniesla pár piesní, ktoré zložila s gitarou a ja to už len zaranžujem. Niekedy sú jednoduché postupy akordov také silné, že nič viac netreba.

KK: Vždy nosím so sebou poznámkový blok a tam si píšem texty. Som asi divná, lebo mám doma asi dvadsať blokov na texty. Vždy keď sa rozhodnem, že idem robiť niečo nové, kúpim si nový zošit napriek tomu, že tie staré nie sú zapísané. A k tomu obľúbené pero, momentálne Parker od môjho muža (ukazuje blok aj pero). Vieš čo je hrozné? Že teraz píšem všetko voľným veršom, neviem, čo s tým mám robiť.

DŠ: Spievaj to. Budeme to zhudobňovať ťažšie, ale pôjde to.

KK: Ale nie, to sa nedá. Budem musieť začať písať nejaké hovadiny. 

DŠ: Alebo ja budem hrať čokoľvek a ty do toho budeš recitovať.

katka, takto pred rokom sme robili rozhovor v Prešove, kde si veľmi nechcela, aby sme sa bavili o hudbe. Bolo to veľmi depresívne obdobie, Rusko napadlo Ukrajinu, Covid ešte nepominul. Ako si trávila ten rok? Čo dôležité sa stalo?

KK: Okrem iného som si na jeseň naplno uvedomila, ako ma baví koncertovanie a hranie s Danom. Mňa vlastne nebaví hrať s nikým iným!

ty vlastne žiješ dva monogamné vzťahy – manželský a hudobný

KK: (smiech) Je to presne tak. Ako pekne si to nazval. A je to pravda. Občas sa musí udiať, že hrám s iným klaviristom, lebo Dano hrá s mnohými inými...

DŠ: S mnohými nie, je ich iba pár!

KK: Ale vieš čo, toľko som ti ich za tie roky napočítala!

DŠ: Nerob tu prosím ťa žiarlivostné scény! (všeobecný smiech)

KK: No a teda keď hrám s niekým iným, akoby to nebolo ono. Veľmi to súvisí s tým, že to sú naše spoločné pesničky. Keby som mala zasa spievať s Neřež, tak to by bolo iné, lebo to sú ich pesničky.

DŠ: Ešte by som mal asi doplniť, že koncom minulého roku mi napadlo nahrať s Katkou tento náš repertoár len s klavírom naživo v štúdiu. Tak sme objednali štúdio v Žilina a naživo sme nahrali takmer hodinu hudby, ktorá nie je ničím prerušená. Je to na YouTube. Je to tam bez úpravy, bez strihov.

KK: Vlastne to nemá žiaden zmysel. Myslím v promo zmysle. Bola to čisto naša vnútorná potreba. Ale aj tie naše koncerty vychádzajú z nejakej vnútornej potreby. Ja by som si s Danielom rovnako rada zaspievala aj keby neprišiel žiaden divák. Našťastie s týmto problémy nemáme a väčšina miest bola zatiaľ vypredaná.

DŠ: A ak sa ešte vrátime k tej pripomienke roku od začiatku vojny, na to sme si spomenuli 2. februára v Blue Note klube v Novom meste nad Váhom, kde sme uviedli aj ukrajinskú speváčku Milu Medvedovsku, s ktorou presne rok robím po tom, čo odišla z Ukrajiny. Potom, 19. februára, sa opäť všetci stretneme na benefičnom koncerte v Bratislave u kapucínov. (aktuálne koncerty turné nájdete na stránke www.katkakosc.sk, pozn. aut.). Mimochodom, s Milou Medvedovskou sme nedávno nahrali pesničku, v ktorej hosťoval aj Juraj Benetin.

KK: Vidíš ho? Jej dohodí Benetina a mne nie! (smiech).

to, že hráte spolu zo svojej vnútornej potreby, sa dobre počúva. Je to dôkaz, že to robíte naozaj.

DŠ: Je veľmi vzácne si za 17 rokov a vyše tisíc spoločných koncertov povedať, že si chceš s niekým zahrať a ísť tvoriť ďalšie nové piesne. A že ten náš umelecký vzťah získal vzdušnosť a že ideme ďalej. Veď 17 rokov nie je sranda. To niekomu stačí aj na štyri svadby. Keby som bol náš divák, bol by som veľmi rád, že som sa stal súčasťou vnútorného sveta tých dvoch na pódiu. Pretože náš vnútorný zdieľaný svet je podľa mňa veľmi zrejmý. 

sú na MiniaTOUR nejaké miniatúrne miesta, kde ste ešte nikdy nehrali?

DŠ (bez váhania): Obišovce!

KK: Mne sa páči, že je to taká kombinácia rôznych priestorov a pričom aj vo väčších mestách vyhľadávame menšie, intímnejšie priestory. Je tam aj niekoľko synagóg. 

daniel, ty si pôvodne študoval akordeón, že naň vieš hrať? 

DŠ: Ja som vyštudoval klavír – vysokú školu, klasiku, jazzovú školu, všetko čo sa dalo. Ale akordeón u nás v rodine musí byť, lebo ľudovky sú štandard. Otec je samouk na akordeón, bratranci, sesternice, všetci hrajú. Tak hrám aj ja. Do krčmy nedotrepeš pianino. Ja som taký krčmový akordeonista a spevák.

KK: Dokonca na MiniaTOUR si berie maličký akordeón a nie veľký, na ktorý hrá bežne!

DŠ: Nehrajú všetky klapky a neladí, ale je malý. Veď MiniaTOUR, nie? 

(Nasleduje zábava na vtipoch o akordeonistoch vrátane vyhlásenia Toma Waitsa, že gentleman je človek, ktorý vie hrať na akordeón a nerobí to.)

DŠ: Ale veď ja naň hrám len jednu skladbu.

na MiniaTOUR stále pribúdajú termíny. Kedy skončí?

KK: Možno bude aj celoročné. Je to otvorené. Najviac ich je vo februári, marci a apríli. Ale už sa plánuje aj jeseň, len si tuto pán Špiner musí nájsť čas.

DŠ: Nájdem si čas!

KK: No, to uvidíme

vy máte výhodu, že vlastne nemáš fixnú kapelu tak sa nemôže stať, že by  napríklad bubeník a basista boli smutní, že ste ich nezobrali na koncerty.

To nie. Zostava, s ktorou hráme tradičné vianočné koncerty vie, že sa hrá v decembri a inak má každý svoje veci. Je super, že nemusíme riešiť žiadne krízy. Skôr riešime, keď sa nám krížia termíny s Katkou Knechtovou alebo Simou Magušinovou, s ktorými Dano hrá. My sa všetci priatelíme, inak sa to nedá, a vychádzame si v ústrety. Dano má v oboch kapelách náhradu, ale aj tak vidím, že si s ním celé leto nezahrám. 

DŠ: Počúvaš ju? Do leta bude možno TRIDSAŤ KONCERTOV a ona už je teraz smutná, že si so mnou nezahrá v lete! Ale vážne: Na Slovensku je to nutnosť. Sú tu asi dve alebo tri kapely, ktoré sú schopné uživiť svojich muzikantov. Ale to sú potom exkluzívne zmluvy, čo tiež nemusí byť ideálne. A možno to šteklenie „môže? nemôže?“ môže byť aj príjemné.

KK: PRE MŇA?!?!?! PRÍJEMNÉ??? Ty paskuda!

ako ide zatiaľ turné?

KK: Máme za sebou prvé koncerty a zatiaľ je to pre nás veľká krása. Je to presne to, v čo sme dúfali. Užívame si naše piesne, sami seba na pódiu, súznieme s publikom, čo je čistá radosť. A do toho ten celý spoločný čas v našej trojici. Akokoľvek pateticky to vyznie, ale som za to všetko čo a s kým sa to deje, veľmi vďačná.

DŠ: Pred 17 rokmi ma pozval hrať ku Katke Martin Husovský, ktorý v tom čase zakladal Komajotu. So sprievodného klaviristu som sa stal Katkiným umeleckým partnerom a ja si to veľmi cením a vážim. Tým, že v našich koncertoch je popri piesňach, ktoré naozaj nie sú veselé, veľa prvkov improvizovaného stand-upu, na ktorom sa ľudia bavia, vzniká emocionálny mix, ktorý je, ak to dobre vnímam, silný. Nerád by som sa mýlil, ale myslím, že ľudia odchádzajú z našich koncertov trochu zmenení.  

Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.