slovo mier znie krásne, ale je to komplexný a niekedy až zradný pojem. Vy ako historička určite poznáte v dejinách momenty, keď boli mierové dohody tak zle sformulované a vyrokované alebo realizované, až sa z nich napokon stala predohra vojny.

Neslávne známym príkladom je určite Mníchovská konferencia v roku 1938. Tridsiateho septembra sa z nej Neville Chamberlain, vtedajší britský premiér, vrátil do Londýna a povedal svoj pamätný výrok: „Verím, že to znamená mier pre našu dobu.“ V angličtine hovoríme dohode, ktorá tam bola uzavretá, the appeasement at Munich, mníchovský ústupok. V češtine – a aj v slovenčine – sa hovorí mníchovská zrada. Je to viac ako výrečný rozdiel.

čo predchádzalo tomuto vývoju? Prečo dopadla snaha o mier tak katastrofálne, že vtedy vyústila do druhej svetovej vojny?

Z toho, čo o osobnosti Nevilla Chamberlaina viem, mám silný pocit, že sa jednoducho veľmi, veľmi snažil vyhnúť chybám z roku 1914 – vtedy sa totiž európske mocnosti až príliš bezhlavo vrhli do vojny. V Sarajeve 28. júna 1914 zastrelil devätnásťročný srbský radikál Gavrilo Princip následníka habsburského trónu, arcivojvodu Františka Ferdinanda aj s manželkou. Belehrad nato dostal od ríše ultimátum, aby atentátnikov potrestal, Srbi toto ultimátum odmietli a už o mesiac Rakúsko-Uhorsko ako odplatu vyhlásilo vojnu Srbsku. Do dvoch týždňov nasledovala reťazová reakcia: Rusko vyhlásilo vojnu Nemecku; Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo vojnu Rusku; Veľká Británia vyhlásila vojnu Nemecku; Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo vojnu Rusku; Srbsko vyhlásilo vojnu Nemecku; Čierna hora vyhlásila vojnu Rakúsko-Uhorsku a Nemecku; Francúzsko vyhlásilo vojnu Rakúsko-Uhorsku...