čo vám prvé napadne, keď sa povie 28. február 1948?

Tomáš Klvaňa: Prvé mi napadne, že to bolo ďalšie z niekoľkých zlyhaní počas niekoľkých krátkych rokov, ktoré dlho ovplyvňovali život na Slovensku a v Česku. Prvé bolo hneď po Mníchove v 1938, to ďalšie počas druhej svetovej vojny, keď prezident Beneš šiel do Moskvy uzavrieť zmluvu, a to tretie bolo nezvládnutie vládnej krízy v 1948. Dôsledky tých zlých rozhodnutí vidíme dodnes, tá história nás stále ovplyvňuje. Musíme ju analyzovať a vyvodzovať z nej správne závery.

keď sa povie, že to bola chyba, mladí ľudia ani nevedia, o čom hovoríme. My sme sa učili, že Klement Gottwald prišiel k Benešovi a Beneš demisiu ministrov prijal, ale v čom je to zlyhanie?

TK: To, čo nás učili, bola komunistická dezinterpretácia. V skutočnosti sa odohral komunistický puč, komunisti ovládli políciu aj armádu, mali svoju ozbrojenú zložku ľudové milície a vytvárali nátlak na demokratické strany a inštitúcie. Ponaučenie znie, že integrita inštitúcií je dôležitá. Aby tie inštitúcie, ktoré by politické byť nemali, politické neboli. Aby fungovali podľa pravidiel demokratického štátu. Tiež si myslím, a to nám ukázala aj vojna na Ukrajine, že politika nie je iba konsenzus, kompromis a „obchod“ v zákulisí. 

Treba mať princíp a v pravý čas sa oň oprieť a nebáť sa, robiť správne rozhodnutia a postaviť sa voči zlu. A to my sme v tom februári nedokázali, nedokázali sme to ani po Mníchove v 1938. Zato Ukrajina to dokázala minulý rok – isteže, v iných podmienkach –, takže vpád Ruska na Ukrajinu môže byť pre nás v Česku a aj pre vás na Slovensku dôvodom na premýšľanie o týchto historických dilemách.

keby sa bol Beneš postavil k tomu inak, bolo by sa dalo predísť nástupu komunizmu v Československu? 

TK: Taká alternatívna história je nedokázateľná, ale Beneš v podstate vypratal pole komunistom, nechal ich zrekonštruovať vládu, a tým im umožnil oveľa jednoduchšie prevzatie moci.

takže Február 1948 a Slovensko – čo na to hovorí Fero Mikloško?

František Mikloško: Tie osmičkové roky sú v dejinách Slovenska aj Československa veľmi zaujímavé, ale my sme v nich pokračovali aj po nežnej revolúcii. V roku 1918 väčšina Slovákov ani nevedela, že sme Československo. Ten osmičkový rok však prebiehal v objatí veľkých geopolitických zmien. Rok 1938 to isté, Mníchovská dohoda a potom Viedenská arbitráž, to prebehlo bez nás, a následne rok 1939 znamenal zaradenie Slovenska do nemeckej sféry vplyvu. 

Rok 1948 sa dial v atmosfére skončenej vojny a je zaujímavé, že Západ ustúpil Rusom. Ale pre mňa je to zaujímavé aj v inom, my sme s Jánom Čarnogurským navštívili Janka Kempného, jedného z hlavných predstaviteľov Demokratickej strany, ktorá v roku 1946 na Slovensku suverénne zvíťazila. On hovoril, že tie voľby boli obrovské slovenské vzopätie, ale že tam sa to aj skončilo – aj ten úspech Demokratickej strany. Nemali vnútornú vôľu ďalej zápasiť, pasívne sa poddali ďalšiemu vývoju. Takže v roku 1946 sme boli schopní sa vzopäť, ale potom zase – ako v takom cykle – prišiel útlm a odovzdanie sa osudu.

občas sa hovorí, že nám komunizmus vnútili Česi, lebo komunisti u nich vyhrali a u nás nie. Je to tak?

FM: Vôbec nie. Slovenskí komunisti na čele s Gustávom Husákom všetko likvidovali, uspôsobili si federalizačný program tak, aby si získali moc a odstavili tunajších demokratov – brutálne, za cenu zatvárania. O tom sa tu málo hovorí, treba to dostať do kolektívnej pamäti Slovenska.

pri tej kolektívnej pamäti ešte ostaneme. Juraj Rizman sa venuje aj spolupráci s organizáciou Post Bellum. Chodíte po školách a rozprávate sa s mladými ľuďmi špeciálne aj o roku 1948. Čo zostalo v našej kolektívnej pamäti?

Juraj Rizman: Post Bellum sa venuje najmä dokumentácii a potom výchove. Ročne organizuje okolo 200 workshopov na základných a stredných školách aj k týmto témam, máme 4 workshopy o období komunizmu. Robíme zážitkové vzdelávanie, teda žiaci nedostávajú teoretické znalosti, ale hrajú príbeh a na konci sa dozvedajú, že sú to príbehy reálnych ľudí, na ktorých komunizmus nejakým spôsobom dopadol. Keď sa žiaci môžu takto dostať do histórie, prežívajú to inak, ako keby si mali zapamätať nejaké dátumy.

FOTO ÚPN25. marec 1988 Bratislava, ČSSR: Ľudí neodradili ani hrozby a odporúčania vlády nezúčastniť sa na demonštrácii. Na námestie sa ich dostalo 3 500, zhruba 6 000 ďalších zablokovali v priľahlých uličkách.

Rozprávame sa, ako je to vnímané u nich v rodine, ako oni vnímajú to obdobie.