žijeme v dobe, keď sú ľudia rezignovaní, ako keby sa na nás niečo valilo a nič sa nedá urobiť. My sme sa stretli s Martinom Valihorom a povedali sme si – čo by sa nedalo, vždy sa dá niečo urobiť, a to dokonca aj v takej jemnej oblasti, ako je hudba, kultúra, kluby, umenie a podobne. Martin, na čo sme prišli?

M.V.: Keď ti je dobre, nemáš chuť robiť nič. Ak máš chuť niečo urobiť, prichádza to väčšinou z nekomfortnej zóny alebo minimálne z pocitu, že sa chceš dostať niekam ďalej. A k tomu, čo hovoríš: Urobiť niečo v takejto situácii je podstatné. A ja to prirovnám aj k tomu žánru, o ktorom budeme hovoriť: V jazze ak ideš niečo vytvoriť, vychádza to z nejakého, nazvime to, bádania, cvičenia, skrátka, nekomfortnej zóny. Pre mňa je práve to hnací motor, aby som sa postavil zo stoličky a niečo spravil. Myslím, že aj teba takéto situácie spájajú s ľuďmi a dúfam, že toto naše spojenie, kde budeme hovoriť o hudbe, o slobode, ktorá je pre túto hudbu absolútne kľúčová, nám môže obohatiť náš život. 

no a teraz o čom hovoríme: My máme dole v .týždni Klub pod lampou, priestor, kde sa dá podnikať všeličo, a okrem diskusií a posedení sa tam dajú robiť koncerty, čo aj robíme. Máme štúdio, kde sa dá nahrávať, a máme web a časopis, kde sa dá písať. Stretli sme sa s Martinom, ktorý má jazzový festival, má rádio, veľa známych ľudí v oblasti hudby, ktorí sú schopní organizátori, hráči, producenti. Povedali sme si, čo keby sme tieto dva svety prepojili? Je to dobrý nápad?

P.L.: Podľa mňa fantastický. Lebo všetky tie veci sú rôzne a pritom sa navzájom dopĺňajú. Takže len smelo do toho, som tu preto, som tu na to, aby som vám s tým pomohol.

M.V.: Ešte vysvetlíme, prečo tu je Peter. Je tu preto, aby som tu mohol byť ja. Keby tu nebol Peter, nebol by som tu ani ja. Je to veľmi dôležité, lebo je to pán, ktorý v časoch, keď ešte nebola v obchodoch ani švajčiarska čokoláda, my sme už mali na Slovensku svetové jazzové hviezdy – vďaka nemu a Paľovi Daněkovi. Hudobníci mali možnosť nasávať hudbu a hudobný kód, ktorý ich posúval ďalej. Myslím tým, samozrejme, Bratislavské jazzové dni.

P.L.: Tento prístup k histórii je v tejto hudbe štandardom. Všetci mladí muzikanti a poslucháči, ktorí prichádzajú do jazzu, chcú vedieť, čo bolo predtým. Tá súvislosť je veľmi dôležitá. Len na základe toho, čo bolo kedysi, sa v jazze dá ísť ďalej. Musíme najprv poznať abecedu, alebo language, jazyk jazzu, a potom môžeme robiť niečo nové. 

martin však išiel ešte ďalej a povedal, že keby nebolo teba, Peter, tak on by tu nebol.

M.V.: Môžem to konkretizovať. Ja som sa narodil v rodine, v ktorej fungovali veľmi blízke, až rodinné vzťahy s Petrom. Môj otec s Petrom hrával, mama bola speváčka. Už keď som bol malý, veľmi som chcel byť bubeník. Od malička som to cítil ako absolútnu vášeň. Keď som mal 11 rokov a už som počúval rôzne žánre, môj strýko Ľubo Belák, mamin brat, ma zobral na Bratislavské jazzové dni. To bolo prvýkrát, čo som bol na koncerte tak neskoro večer, bolo to úplne vypredané a hral tam Billy Cobham. To je jeden z najväčších inovátorov jazzovej hudby. To bolo v roku 1987 a odvtedy som bol na všetkých jazzových dňoch. Vždy som celý rok čakal na tie tri dni a keď som už bol hudobník, požičiaval som tam bicie – nie pre peniaze, ale aby som sa dostal k tým bubeníkom. Keď som im povedal, že je to môj nástroj, tak mi z kolegiality aj niečo ukázali. Ernie Adams, bubeník, ktorý účinkoval s Al Di Meolom, ma zobral na hotelovú izbu, kde mi dal regulárnu hodinu.