tenisový svet sa nachádza vo fáze hodnotenia antukovej sezóny a začiatku trávnatej – teda medzi Parížom a Wimbledonom. Práve na tohtoročnom Roland Garros dosiahla naša tenistka Anna Karolína Schmiedlová svoj životný úspech – štvrté kolo grandslamového turnaja. Tento výsledok je vlastne aj najväčším úspechom slovenského tenisu v tomto roku. Vám sa niečo podobné podarilo hneď dvakrát. V roku 1988 na Australian Open a v roku 1991 na US Open. Aký je to pocit, keď sa dostanete do druhého týždňa takéhoto významného podujatia? Šatne hráčov sa postupne vyľudňujú, hľadiská sa čoraz viac zapĺňajú...

To ste veľmi dobre pomenovali. Je to naozaj výnimočný moment pre každého hráča. Prebojovať sa do druhého týždňa na grandslame, to už je niečo. To už ste medzi skutočnou elitou. Raz sa mi niečo podobné podarilo aj úplnou náhodou vo Wimbledone. Pršalo tam tak dlho, že sme sa do druhého týždňa dostali skoro všetci. (smiech) To bol naozaj pamätný ročník Wimbledonu. 

Ale vážne, na tieto dva momenty v mojej kariére rada spomínam. Je to niečo výnimočné. Človek je kúsok od štvrťfinále, čo by, samozrejme, bol ešte významnejší krok, ale už moment, že ste medzi šestnástimi najlepšími, v druhom týždni, to je niečo veľké. Kategória ľudí, ktorí to v tomto športe dokázali, je veľmi úzka.

spomínate si, aké to boli vo vašom prípade zápasy? Na čom sa to v nich lámalo? Lebo napríklad Kajka Schmiedlová teraz v Paríži mala šancu – v prvom sete vyrovnala na 5:5, v druhom viedla 2:1 a mala výhodu podania. Rozhodovalo doslova pár loptičiek.

Vo veľkom tenise to tak už dnes naozaj je. Každá hra, každý set sa láme na pár loptičkách. Zoberte si napríklad stav 3:1, keď jeden hráč vyhrá dve loptičky, je to zrazu 4:1, a to už má takmer vyhratý celý set. Naopak, keď tie dve loptičky nevyhrá, celé sa to riadne zamotá a je z toho vyrovnaný boj. Veľa znamená aj to, že všetky tieto zápasy sa už hrajú na veľkých kurtoch. Tí lepší hráči na nich hrajú častejšie, už sú zvyknutí. Atmosféra tam je trochu iná, akustika tiež, vietor sa tam láme zvláštnym spôsobom, celý ten priestor je špecifický, tie kulisy sú obrovské. Každý hráč sa s tým vyrovnáva inak a aj tieto faktory môžu v rozhodujúcich momentoch, práve pri tých pár loptičkách, zavážiť. Skúsenejší hráč, ktorý má v týchto podmienkach odohratých viac zápasov, môže zareagovať lepšie. 

Spomínam si na jeden takýto zápas v mojej kariére, na najväčšom kurte na US Open v New Yorku, a musím povedať, že miestami som ani nevedela, aký je stav. Také obrovské množstvo rušivých elementov – diváci, hluk veľkomesta, lietadlá nad hlavou. Celý ten centrálny kurt v podstate neustále šumí. Sústrediť sa na svoju hru proti Zine Garrisonovej, ktorá bola vtedy štvrtá či piata na svete, vtedy a tam proste neprichádzalo do úvahy. Bola som bez šance; zdalo sa mi, že tam vlastne ani nejde o tenis.

vráťme sa ešte k tým výsledkom slovenského tenisu. Na niečo podobné ako v prípade Schmiedlovej sme kedysi boli zvyknutí na pravidelnej báze, nehovoriac o časoch československého tenisu – tam to bola doslova samozrejmosť. Čo sa stalo? Prečo je to dnes takéto výnimočné? Miloš Mečíř mi povedal, že chyba nie je v systéme a výchove, že si jednoducho treba počkať na lepšie časy a na víťazné typy hráčov. Jan Kukal je opačného názoru a tvrdí, že v systéme výchovy mladých hráčov je veľké množstvo nedostatkov a že slovenský tenis je v najväčšej kríze vo svojej histórii...

Súhlasím, že veľa vecí sa dá vždy zmeniť a robiť lepšie. Tí, ktorí o tomto v slovenskom tenise rozhodujú, majú svoju víziu a určite veria, že to môže ísť dobrým smerom. Vízie však vždy narážajú na realitu, ktorá je často diametrálne odlišná. Podľa mňa je najväčším problémom, že my na Slovensku ku všetkému pristupujeme veľmi individualistickým spôsobom. Vychádza z toho napríklad krutá skutočnosť, že tenis dnes nie je pre chudobných. A ľudia, ktorí si to môžu dovoliť, či už po stránke financií alebo voľného času, to často robia výlučne po vlastnej osi.