aká bola vaša cesta k ľuďom bez domova? Čím všetkým ste si prešiel, než ste začali pomáhať jednej z najzraniteľnejších sociálnych skupín v sociálnej práci? 

S ľuďmi bez domova som začal pracovať už v roku 1998 ako teenager, bolo to adrenalínové, mal som sedemnásť  rokov a bolo to pre mňa v niečom cool. Skoro nikto s nimi vtedy ešte nepracoval. V Bratislave boli len asi tri skupiny dobrovoľníkov, ktorí im varili a rozdávali jedlo na hlavnej stanici. Potom som šiel študovať sociálnu prácu a začal sa venovať viac neorganizovanej pouličnej mládeži, ale ťahalo ma to stále k ľuďom bez domova a tak som sa k nim po škole v roku 2013 vrátil, ale až vo Veľkej Británii v meste Leeds. Dostal som na starosť Čechov a Slovákov, ktorí skončili v strednom Anglicku ako ľudia bez domova. 

čo ste s nimi robili ako sociálny pracovník? V čom sa im dalo pomôcť? 

Boli tam väčšinou vo výkone trestu a my sme im pomáhali pri repatriácii na Slovensko a do Čiech alebo pri návrate do iných domovských krajín. Popritom som sa v Anglicku vzdelával v práci s agresivitou, s gangmi, ako pracovať so svojimi strachmi a podobne. Pracoval som pre organizáciu CRI Leeds v spolupráci s britskou políciou. 

Problémom tam bolo hlavne obchodovanie s ľuďmi a nútené sobáše. Moja práca bola obvolávať policajné stanice, či tam nie sú nejakí Česi a Slováci a ak tam boli, tak som tam išiel robiť sociálne intervencie, chodil na súd, kde som tiež vyhľadával našich ľudí, rozprával sa s nimi, navštevoval ich vo väzení, riešil drogovú závislosť a podobne. Ročne som takto pomáhal asi stopäťdesiatim ľuďom v kríze, 

prečo sa toľko Slovákov a Čechov stáva v Anglicku obeťami obchodovania s ľuďmi alebo končia na ulici? Veľká Británia je známa dobre prepracovanou a pomerne striktnou sociálnou legislatívou na ochranu zraniteľných skupín. 

Veľa Slovákov a Čechov prichádzalo do Veľkej Británie za vidinou veľkého zisku a končia v extrémnej chudobe podobne ako je tomu u ľudí bez domova v Bratislave, Prahe alebo iných hlavných mestách sveta. Napríklad počas školských prázdnin išlo často o oklamaných študentov hlavne z chudobnejších častí východného Slovenska. Neraz sa stali otrokmi kvôli hanbe pred vlastnou rodinou, pred ktorou si nechceli priznať, že boli nejakou podvodnou agentúrou oklamaní. Okrem študentov to boli ľudia s nižším intelektom medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou a taktiež ľudí, ktorí prichádzali už z prostredia ľudí bez domova na Slovensku, ktorí prišli do Anglicka za prácou a mysleli si, že hneď veľa zarobia. 

Vo Veľkej Británii platil zvláštny zákon, ak ste si sami kúpili do krajiny lístok, tak ste prišli dobrovoľne a nemôžete vyhlásiť, že vás niekto uniesol a zneužil na otrockú prácu. Ten lístok spolu s ubytovaním a stravou potom ale musíte niekomu splácať a nikdy nemáte dosť peňazí, aby ste to splatili a tak sa stávate „legálnym“ otrokom.