od malička ste sprevádzali svojho otca Ivana Novotného na jeho ceste poznania závislostí a porozumenia závislým. Traduje sa príbeh o pacientovi, mužovi v strednom veku, ktorého za vaším otcom priviedla manželka v stave, keď už nevedela ako ďalej. Jediné stretnutie stačilo na to, aby úplne a nadobro skončil s pitím. „Pán primár povedal, že nemám piť, tak nepijem“. Obávam sa, že tento príbeh je výnimočný. Cesta k abstinencii je často boľavá a dlhá.
Alkoholizmus je choroba, ktorá postihuje systém odmeňovania v mozgu. Pitie sa postupom času človeku celkom vymkne z rúk a postupne začína piť len preto, lebo si nevie inak poradiť s abstinenčnými príznakmi. Mozog diktuje a človek len otrocky plní príkazy. Žijeme v regióne, v ktorom sa konzumácia alkoholu berie ako súčasť života. Spoločenský tlak na pitie vnímame ako samozrejmosť, zaužívanú normu. Dokonca máme pocit, že piť je slušné, ba až zdravé, a ten, kto nepije, vyčnieva.
To, že pijem, je normou – ak nepijem, musím vysvetľovať, prečo. Všeobecne prítomný je „bohorovný postoj“ – že mám pitie pod kontrolou a nič mi nehrozí. Lenže už dlho to tak nemusí byť. Hranicu spoločenského pitia a rizikového popíjania meriame každý svojím metrom. Aj opíjanie je len dostávanie sa do „náladičky“. Všetko sa dá racionalizovať. A keď pri tom človek prežíva nadštandardné pocity, ktoré alkohol nepochybne sprostredkovať dokáže, stáva sa najlepším mediátorom psychologických väzieb. Je náročné odolávať mu. Nehovoriac o jeho dostupnosti, všadeprítomnosti.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.