píšete eseje, poviedky, ale aj básne, čo je pomerne široký žánrový repertoár. Pôvodne z vás ale mala byť inžinierka, nie spisovateľka. Ako ste sa nakoniec dostali k literatúre?

Úplne prirodzene a bez toho, aby som to plánovala. Nerátala som s tým, že sa stanem spisovateľkou. Odsťahovala som sa do Trondheimu (prístavné mesto v strednom Nórsku), aby som tam študovala matematiku a informačné technológie. Chcela som byť inžinierkou, no ochorela som, čím sa všetko zmenilo. Nasťahovala som sa späť k rodičom a nevedela som, čo mám robiť. Pochopila som, že vôbec neviem, čo znamená písať romány, ale predstavila som si situáciu, že keď už budem schopná niečo napísať, dostane ma to do novej reality a potom porozumiem.

kvôli chorobe ste vtedy začali písať o ťaživých veciach, ktoré majú prežité skôr starí ľudia?

Áno, vďaka tejto skúsenosti sama so sebou. Vždy keď som sa s niečím v živote konfrontovala, snažila som sa to vystihnúť jednou vetou, ktorú som si napísala na papierik a nalepila si ho nad posteľ. Neskôr som tieto papieriky pospájala a zakomponovala ich do románov. Počas choroby som písala vety, akoby som bola stará osoba, čo predstavovalo isté preklenutie a blízkosť so starobou. Cítila som sa uzavretá a stará, a to som mala iba dvadsať rokov.