slovensko je jedinou krajinou na svete, ktorá platila nacistickému Nemecku za deportáciu slovenského obyvateľstva židovského pôvodu za svoje hranice. Na čele štátu stál v tom čase katolícky kňaz a vojnový zločinec Jozef Tiso. Patríme pritom k jednej z najkresťanskejších krajín Európy. Dnes veľká časť slovenskej spoločnosti koketuje s ruským nedemokratickým režimom. Čo to hovorí o duchovnej identite slovenského národa? 

Nie som historik, neviem presne všetky detaily, ale viem povedať svoj pohľad na tú dobu ako človek, ktorý sa narodil pätnásť rokov po vojne. Keď vznikla Československá republika, Slovensko bolo akoby mladší brat, lebo Česi boli ďalej technologicky, kultúrne aj historicky. Mali kráľov, Prahu, veľké firmy. Na Slovensko prišlo veľa českých učiteľov a vzdelancov, aby pomohli Slovensku. Boli sme proste za nimi. Aj moji starší kolegovia, ktorí vstúpili do cirkevného prostredia a boli na internátoch v Čechách, zažili to posmešné „Vy Slováčikovia“. Českí kňazi cítili dominanciu českého ducha nad slovenským. 

Potom prišla myšlienka čechoslovakizmu, ktorá bola aj akousi obranou proti silnému Nemecku. Všetky tieto podnety akoby brzdili Slovákov v rozvoji a česká vzdelanosť bola pre niektorých Slovákov ponížením. V takomto prostredí vznikala Hlinkova strana, snaha o autonómiu a do toho prišiel fašizmus s Hitlerom a neskôr komunizmus so Stalinom. Mnohí Slováci rozmýšľali, ako sa v tom hýbať. Ťažká situácia, ale „nejako to musíme využiť“ – povedali si mnohí. Nemci nám ponúkli možnosť vytvorenia autonómneho štátu, Čechov vzali pod protektorát a my si „konečne vytvoríme také Slovensko, aké ho chceme mať, bez vonkajších vplyvov“. Maďari tam už neboli a Česi museli odísť domov. Z tej doby existuje viacero nacionálnych piesní na túto tému.