v auguste 1968 som mal tri roky. Ty si mal koľko?

Dva.

a vyrastal si kde?

V okrese Svidník.

takže aj keď sme to v podstate zažili, vlastne to poznáme len z rozprávania. Čo sa doma hovorilo o šesťdesiatom ôsmom?

Viem, že otec spomínal na udalosti v Prešove, neviem, či tam bol osobne, alebo mu o tom rozprávali. O tom, ako bol Prešov obsadzovaný, ako došlo k nejakým potýčkam, ako ľudia hádzali z balkónov tehly na vojenskú techniku. Hovoril aj, ako sa ruskí vojaci čudovali, že všade máme mestá – ešte aj dediny na východnom Slovensku vyzerali pre nich ako mestá. 

po prvotnom vzmachu, keď sa bojovalo o televíziu, rozhlas a boli plné námestia, prišla normalizácia, ľudia museli podpisovať vyhlásenia, že súhlasia s okupáciou, inak by ich vyhodili zo zamestnania. Hovorí sa, že dodnes si v mentalite nesieme to zlomenie sa. Je okupácia jedným z dôvodov, že máme stále problémy so základnými postojmi slobody a dôstojnosti?

Myslím, že je to jeden z dôvodov, prečo s tým má problém hlavne tá generácia, ktorá to zažila v dospelom veku, teda hovorím o starších ľuďoch. To, čo sa čiastočne odovzdáva z pokolenia na pokolenie, je pohľad na svet, v ktorom o nás rozhodujú silnejší. O nás bez nás, treba sa prispôsobiť. To je dosť prítomné v našej politickej kultúre. V 70. rokoch nastalo zlomenie pocitu, že si môžeme veci organizovať sami a inak. Tá trauma v nás, jednoducho, je.