so svojím štrnásťročným synom Dmitrijom žijete na Slovensku od začiatku invázie, už jeden a pol roka. Ako ste si zvykli na tunajší život?

Situácia, ktorej posledných jeden a pol roka čelíme, nie je pre mňa a moju rodinu nová. Raz sme už museli ujsť z nášho domova v Donecku do Kyjeva kvôli napadnutiu Ukrajiny Ruskou federáciou v roku 2014. Preto to bolo tentokrát v roku 2022 pre nás ľahšie, vedeli sme, čo to obnáša. Neutápame sa ani vo falošných nádejach. Už v roku 2014 nám naša vláda hovorila, že je to len na niekoľko mesiacov a za pár týždňov sme doma v Donecku.

Nestalo sa tak. Vláda ľuďom klamala v roku 2014 aj v roku 2022. Asi chceli dať ľuďom nádej. Aj minulý rok v marci sme od našich vrcholových politikov počúvali uistenia, že vojna skončí do troch týždňov. Tí, ktorí sme zažili začiatok vojny v roku 2014, sme už vedeli, že je to lož. Dúfali sme len, že sa našej vláde podarí vyjednať mier s Putinom. Nič z toho sa nepodarilo. 

aké ste mali plány po príchode na Slovensko? 

Po vypuknutí minuloročnej invázie som mala dva plány. Pokiaľ vojna skončí do niekoľkých mesiacov, vrátim sa na Ukrajinu, pokiaľ bude trvať dlho, zostanem žiť a pracovať v Európskej únii, najradšej na Slovensku. Je tiež dôležité, ako by vyzeral koniec vojny. Či sa vrátia Ukrajine všetky územia, alebo sa nevrátia, konflikt zamrzne, čo bude len príprava na ďalšiu vojnu možno o desať rokov. To budem mať päťdesiatjeden rokov a budem mať oveľa menšiu šancu znova začínať kdesi v cudzine od nuly. V týchto týždňoch sa rozhodujem, čo ďalej.    

ako vnímate pomoc Slovenska bežným Ukrajincom? Je dostatočná?

Je to taký stred, Nemecko pomáha napríklad viac a Maďarsko menej, pokiaľ hovoríme o pomoci ukrajinským vojnovým odídencom v EÚ. Problémom slovenskej pomoci je neistota, pokiaľ napríklad Nemecko poskytuje stabilné sociálne bývanie pre vojnových utečencov, na Slovensku čakáme každý polrok, či sa program podpory bývania predĺži.