počúvaš veľa hudby?
Počúvam dosť hudby, zaujíma ma hudba z viacerých oblastí. Snažím sa byť v obraze aj čo sa deje dnes, ale v zásade je pravda, že keď človek chce niečo vytvoriť alebo byť nejako kreatívny, je dôležité aby ho to totálne nezadupalo, tie fantastické nahrávky alebo tie fantastické výkony. Lebo človek si potom povie, že „ No, má vôbec význam niečo robiť?“ alebo „Chcem hrať ako ten, alebo ten, alebo ten!“. Človek je tým ovplyvnený. To je to podobné, ako keď čítaš každý deň všetky tie negatívne správy, ktoré sa na človeka hrnú. Naozaj je z toho naštrbená psychika a ako náhle si človek dá pár dní od toho pokoj, tak aj ten duševný stav sa začne vyjasňovať a myslím, že takto je to aj s muzikou. Tiež mávam obdobia, keď počúvam menej a mám akoby viac odvahy a chuti niečo robiť aj sa mi to zdá také zmysluplnejšie. To je zas pravda.
čo teraz počúvaš? Čo by sme našli u teba teraz v aute, doma, na gramofóne? Neviem, čomu dávaš ty prednosť. Si vinylový maniak? Veľa ľudí sa k tomu vracia.
Vieš čo, práve že nie. Ja skôr idem takými tými ľahšími chodníčkami, to znamená, že mám zaplatený nejaký Spotify, aby som bol vysporiadaný mentálne s nejakým pirátením a s kopírovaním, lebo všetku tú hudbu počúvam legálne. A vlastne, okrem toho, že tam mám vytipovanú hudbu z rôznych žánrov, čo ja viem, rád počúvam starú muziku, barokovú muziku, ale občas si pustím aj nejakú klasiku, moderného orchestre alebo niečo z jazzu. Menej je tam world music vecí, ktoré sú často lokálne, tak to tam niekedy človek nenájde. Ale čo ma baví, napríklad teraz som počúval vynikajúceho bulharského hráča na taký ich tradičný nástroj, ktorý sa volá gadulka. To je ako husle nastojáka. Človek si to oprie o stehno a vlastne hrá takým spôsobom, ako na violu da gambe. Je vynikajúci bulharský gadulkár, ktorý sa volá Pejo Pejev, ktorý má vynikajúci sólový album s jeho kompozíciami a asi sú tam aj nejaké tradičné veci. No tak to som počúval z oblasti world music. Počúvam občas tie playlisty, čo mi to ponúkne, napr. jazzové a tam sa zoznámim s novými menami, novými tvárami, naozaj je toho veľa. Takže je pravda, že človek môže trošku aj upadať na duchu, ale zasa sú to mnohokrát veľmi zaujímavé veci, ku ktorým by som sa inak nedostal. A myslím, že trošku to prehlbuje všeobecný prehľad.
čiže nie si zberateľ albumov?
Nie som. A dokonca si kladieme otázku, že čo s tými cédečkami, čo máme doma, čo s nimi urobíme, lebo troška to tam zaberá priestor a na niektoré človek nesiahne roky. Takže čo s tým, lebo mnohé z nich sú už aj v týchto digitálnych formátoch. Samozrejme audiofili radi hovoria, že to nie ono, že zvuková kvalita utrpela, no ja to nejak moc nepočujem, necítim to, nie som na toto citlivý, takže ja si kľudne pustím mp3-ku a neprekáža mi to, a takisto aj z týchto streamovacích služieb je ten výstup celkom kvalitný. No, takže, zberateľ určite nie som, skôr si teraz hovorím, ako objem tých cédečiek, čo máme doma skomprimovať, aby sme tým získali ďalší priestor.
to ma celkom prekvapuje, lebo muzikanti často nedajú dopustiť na analóg, ktorý je zvukovo oveľa širší a bohatší než digitál.
Ja mám tiež na toto taký špecifický názor. Nie som v tom možno sám, ale ja si napríklad myslím, že príchod digitálnej techniky, digitálneho nahrávania veľmi pomohol akustickej muzike, napríklad orchestrálnym nahrávkam. Pred tým, keď som počul nejaký orchestrálny záznam zo 60-tych, 70-tych rokov, tak väčšinou, aspoň z môjho subjektívneho pohľadu, je to taká dvojrozmerná placka, nejaký šedivý chumeľ, zvuková šeď. Neviem to inak popísať. A ten digitál priniesol priezračnosť, troj-dimenzionálnosť, že naozaj niekedy pri dobrých záznamoch, čo napríklad začal robiť, myslím, že medzi prvými, Deutsche Grammophon, tak pri ich počúvaní sme boli absolútne očarení. Mali sme pocit, že vidíme do hĺbky telesa, že naozaj počuješ vzadu sedieť drevené dychové nástroje, že pod niekým sa pohne stolička. A presne identifikuješ kde to je, absolútne 3D priestor. A čo sa týka analógu, tak samozrejme troška tým asi utrpeli rokové nahrávky, a aj keď čítam všelijaké zvukárske fóra, lebo ma toto strašne zaujíma, keďže z času na čas robím aj takúto činnosť, tak väčšinou za analógovými časmi plaču rockeri. Tamto skresľovanie, ktoré vlastne spôsoboval záznam povedzme do pásu, alebo cez všetky tie krabičky, ako sa ten signál prenášal, trafá, tak to spôsobovalo určité skreslenie. Oni tam hovoria, že to malo v sebe teplo, ktoré sa teraz pokúšajú dosiahnuť v domácich podmienkach zvukári použitím všelijakých pluginov, softvérov, ktoré simulujú to skresľovanie a tak. Takže áno, možno na tomto poli, na tom rockovom, ten analóg naozaj niečo do seba mal.
Celý rozhovor si môžete vypočuť aj ako podcast na plan.art
keď sa povie Stano Palúch, tak multižánrovosť je to slovo, ktoré sa s tebou spája. A svedčí o tom napokon aj viac ako 50 albumov, na ktorých si participoval. Ako sa menia tvoje osobné žánrové preferencie?
V prvom rade mám pocit, niekedy ma to tak napadne, že keby som bol o 20 rokov mladší a s týmito skúsenosťami, čo mám teraz, s tým k čomu som sa dopracoval za tých 20 rokov…lebo naozaj keď som začínal napríklad s jazzovou muzikou a improvizáciou, ktorá tvorí veľkú časť môjho pôsobenia v hudbe, tak vtedy ešte nebol internet tak rozšírený. Snáď len na vysokých školách boli počítače s internetom. Nebol žiadny You Tube a neboli žiadne materiály, kolovalo pár nahrávok a ako sa hranice začali otvárať, tak, najprv veľmi pomaličky, tu začala prúdiť aj takáto hudba. Teda nie len západná, ale všeobecne, aj čo sa týka napríklad world music, alebo rôzna multižánrová muzika, ktorá ma potom neskôr tiež zaujímala. Takže ja som tak trošku tápal, aj čo sa týka napríklad jazzovej improvizácie, človek narobí aj kopu chýb lebo nevie úplne ako na to. Niekedy z tých nahrávok všetko nie je tak stopercentne jasné, niekto ti musí aj niečo vysvetliť, aj niečo ukázať, takže ja som chodil za ľuďmi, ktorí niečo vedeli a otravoval som ich, prosím ťa, ukáž mi ako si to urobil, aký je toto akord, a prečo to tak dobre znie, a kedy to dobre znie, a kedy to neznie dobre. Takže ja som týmto spôsobom získaval informácie kde sa len dalo. Naozaj, ja u nás obdivujem najstaršiu generáciu jazzových hudobníkov, ktorí sú vlastne veľmi kvalitní na to, že mali ešte menší prístup k informáciám ako my. Je to úplne neuveriteľné, kde sa napriek týmto všetkým ťažkostiam dokázali dostať. Lebo si myslím, že dnes sa dokážeš pozrieť komukoľvek na ruky, zapneš si video, dokonca si to spomalíš a absolútne vidíš, čo sa deje. Dá sa dostať naozaj k tisícom strán materiálov, všelijakých teórii a teórii rôznych typov improvizácie, len treba trošičku pohľadať a už to človek má pred sebou na obrazovke. Takže ono to je dnes veľmi jednoduché. Niekedy si teda tak hovorím, že keby som mal takýto prístup k informáciám, ako mám teraz, ale stále sa snažím nezastaviť sa na tom chodníčku a stále niečo nové cvičiť, alebo si to robiť zaujímavé. Aj sa zavŕtať do niečoho čo som ešte nerobil. Momentálne cvičím na Frame drum, na rámový bubon. Už trištvrte roka sa tomu venujem, veľmi ma to chytilo. Takže ešte by som chcel byť postupnom času celkom slušný Frame drumista.
k tomuto nástroju si sa ako dostal? To ma celkom zaujíma, lebo ide o rytmiku.
Mňa vždy strašne znervózňovalo, že tie husle vydávali len jeden tón. Ja som síce chodil na husle, otec ma dal na husle, ale aj s bratom sme boli dušou klaviristi. Otec hrával aj na klavír, aj na husle, on je naozaj slušný amatérsky muzikant a ešte hrával aj na x ďalších nástrojov, ale teda nás dal na husle. No ale hovorím - aj o bratovi lebo to tak vnímam, ako jedna bunka - my sme obidva tiahli ku klavíru, a teda ja som už od malička mlátil skôr na ten klavír a ma to dosť aj bavilo. I keď v zásade ma bavila muzika všeobecne, takže som neriešil, že či chodím na husle, či na klavír, ale stále som dušou, myslím že viacej ten dobrovoľný hráč a baví ma to hrať na klavír niekomu sprievod, alebo na gitaru. A odjakživa ma bavila aj rytmika, vždy som veľmi obdivoval bubeníkov, mal som ich až v posvätnej úcte, v takej, že som napríklad k spolužiakovi, ktorý hral výborne na bubny, mal takú svätú bázeň, že ja som nevedel pri ňom zo seba dostať jedno slovo. Naozaj bubeníkov som mal, a samozrejme do teraz ich mám v úcte, ale už sa s nimi celkom viem aj rozprávať, ale teda ja som to vtedy mal v totálne posvätnej úcte, bubeník, to bol pre mňa vzácny obyvateľ inej galaxie. Ale stále som si to chcel skúsiť na nejakú perkusiu. Všeličo čo som vyskúšal ale stále som mal pocit, že toto nie je tá pravá perkusia. Asi rok dozadu, alebo už aj viacej ako rok, možno už aj dva, sme začali pripravovať program Pašie so SĽUK-om. A keď prišla otázka, aké tam budú nástroje, že či použijeme aj niečo iné okrem tej sľukárskej kapely, ktorá tam je stabilne, tak mi napadlo, že tie pašie sa odohrávajú v istej dobe, aj keď samozrejme, je to vyslovene len obrazne stvárnené, tak mi napadlo, že by tam mohla byť nejaká perkusia. No a aká? Tak som nad tým uvažoval, nechcel som tam nič, čo by pripomínalo nejakú Kubu, alebo Latinskú Ameriku, ani Afriku, toto všetko mi tam nejak nesedelo, lebo som si povedal, že toto všetko nám to potiahne úplne niekde inde, ich zvuk. No a Frame drum, teda rámový bubon, to je asi najstarší typ bubna. Frame drum je tu asi 3000 rokov a určite ho všetci dobre poznáme, lebo to bolo aj na našom území ako šamanské bubny. Vlastne také rituálne bubny, na ktoré sa potom už až neskôr začali aplikovať všelijaké sofistikované prstové techniky z Iránu, Turecka a z Indie. Takže tieto techniky sú na tento starý bubon pomerne mladé. Bolo tu zopár veľkých inovátorov Frame drumu, je to záležitosť posledných 50 rokov. Frame drum mi prišiel vhodný do predstavenia, s tým, že bude málo narušovať kde sa nachádzame - na Slovensku - a že najviac sa bude pojiť aj s tým, čo je na pódiu. Lebo dokonca už v Starom zákone sa tento bubon spomína, ale to som ja absolútne neriešil. Hovoril mi to kolega, ktorý sa vyzná v židovskej muzike a židovských dejinách. Takže vlastne izraeliti tomuto bubnu hovoria Tof Miriam, napríklad. A zopár špičkových Frame drumistov sú odtiaľ, z Izraela. Zohar Fresco, ktorí tu boli aj v Bratislave na World Music Festival pár rokov dozadu. No a ako sa umiestnil do tohto predstavenia som tak nejak k nemu zahorel, keď som si to doma skúšal, čo sa s ním dá všetko zahrať. Pozrel som si videá a naraz ma to zapálilo. Ani som nevedel ako a už som vedel, že ja chcem na toto bubnovať. A je to strašná úľava, lebo odhliadnuc od huslí, nemusíš nič dolaďovať, nič nie je falošné. Staráš sa len o rytmus a môžeš sa stopercentne sústrediť na to, či to udrieš rytmicky alebo nerytmicky, čo my robí strašne dobre.
pamätám si ešte jeden starší rozhovor s tebou, a pamätám si to aj zo školských čias, že ty nie si huslista, ktorý by mal zbožný vzťah k husliam, ku zvuku huslí.
Je to vlastne tak, že ja som si ten nástroj nevybral preto že, by ma uchvátil jeho zvuk a že by som to vnímal ako môj osudový nástroj, ako to niekoľko ľudí má, že si naozaj niektorí muzikanti nevedoa predstaviť, že by hrali na niečo iné, že toto je definitívum. No ja to, bohužiaľ, s tými husľami tak nemám, viem si predstaviť, že by som hral aj na niečo iné, veď ja aj hrávam, tak ako tak, ešte na nejaké iné inštrumenty. Aj ma to strašne baví, i keď tam to nie je také vycizelované v pomere k tomu, čo ovládam na husliach. Takže ja mám rád veľa nástrojov, ak by som chcel na to všetko vedieť dobre hrať, tak to sa asi nedám za jeden život.
stále ešte platí, že máš len jedny husle?
Už mám dvoje. A teraz som dával opravovať nejaké husle, dvoje, troje, ktoré mal doma otec. Tie sú teraz u mňa, takže spolu je ich tam 5. Ale tak z toho sú vlastne 3 také…no, málo použiteľné. Ale je zaujímavé, že aj keď nad také blbé husle dáš mikrofón zblízka, tak ti vydávajú zvláštne zvuky. Možno až niekedy do etno hudieb alebo všelijakých čudesných vecí, kde vlastne husle nemusia znieť ako husle, ale môže to byť nejaký strunový nástroj, ťahaný sláčikom, tak je to možno ešte vhodnejšie ako vynikajúci, drahý nástroj, ktorý dobre znie do sály, ktorý samozrejme na ten mikrofón tiež znie dobre, ale napríklad tieto staré šunky ti dokážu vyrobiť ešte niečo špeciálne, i keď v reálnom živote sú nepoužiteľné. Len v takomto virtuálnom svete, štúdiovom, tak človek sa dožije prekvapení.
mal si niekedy v rukách napr. stradivárky ?
No, mal som, pošťastilo sa mi raz v živote. V New Yorku žije jeden vynikajúci slovenský husliar Števo Valčuha. V centre New Yorku má dielňu a je to naozaj jeden absolútne špičkový husliar a reštaurátor, ktorý má klientelu spomedzi tých najväčších husľových mien, čo človek pozná, tí sa u neho striedajú ako na klavíry. My so Števom udržujeme celkom taký kamarátsky kontakt, takže keď on je na Slovensku tak spravidla zavolá čo robím, že či sa mi niekde nedá pohrať, a zase vždy keď som ja v New Yorku, čiže raz za 20 rokov, tak zavolám Števovi. Raz ma pozval do svojej do dielne a Števo mal práve keď som prišiel na stole rozlepené jedny husle. Tak sa pýtam, čo sú to za husle? A on, že to je Stradivari. Ty si dovolíš rozlepiť stradivárky, normálne ich otvoriť?! Pýtam sa. Čo tam bolo zle? A on, že sa tomu vydralo trošku z lubu, vznikla diera, tak to musí nahradiť. To boli husle, ktoré patrili nejakému výbornému koncertmajstrovi. No a súčasťou tej dielne je aj taký veľký archív, za ťažkými trezorovými dverami a tam sú uložené husle, ktoré vlastnia rôzne organizácie, banky alebo, ktoré čakajú na aukciu, alebo tam čakajú na záujemcu, ktorý má pár zbytočných miliónov vo vrecku, a tam mi dovolil vstúpiť. Tam boli šialené nástroje, jeden nástroj od Guarneriho, to je podobné meno, podobná cena, ešte mi povedal, že nech mi nespadnú, lebo stoja dva milióny dolárov, tak sa mi hneď začali ruky klepať. Števo vytiahol jedny stradivárky a dopadlo to tak, že ako riadny ľudovkár, folklorista na tých stradivarkách s violovým sláčikom kontroval a ja som hral na guarnerkách terchovskú muziku. Podľa mňa sa tie husle ešte doteraz spamätávajú z toho šoku. Samozrejme, zahral som si aj troška na toho Stradivariho. Ja si myslím, že niekedy to pri uchu, keď na to hráš, i keď s tým mám úplne amatérsku skúsenosť, tak som mal pocit, že stradivárky naozaj ocení človek najviac vo veľkej sále, keď stojíš vo vzdialenosti10 - 20 metrov a zistíš, že ten nástroj je naozaj zvučný, pekne sa nesie nad ostatné. Takto pri uchu ti to môže hrať niekedy až trošku nepríjemne. Vzhľadom k tomu, že ten zvuk má potenciál ísť ďaleko. Takže… hralo to ako husle. Určite by som zistil, že je to dobrý nástroj, ale možno ak by mi nikto nič nepovedal tak to beriem normálne…no však husle, vieš. Ja som taký husľový barbar. Možno to niekoho teraz pobúri, ale tak som to cítil.
Celý rozhovor si môžete vypočuť aj ako podcast na plan.art
husľový barbar, to sa mi páči. Čo znamenalo v rámci tvojej hudobnej kariéry, keď si začal sám aj komponovať?
No, to bolo pre mňa niečo prekvapivé, že som toho schopný. Lebo ja som síce mal rád klavír a veci, ktoré sú s ním spojené. Na klavíri vieš vyrobiť kompletnú hudbu. Od basov až po vrchy, až po tie nástroje, ktoré majú vysoké frekvencie. A mňa to aj bavilo si na tom klavíri niečo hľadať, harmonizovať piesne, potom som sa už neskôr snažil sťahovať akordy z jazzových nahrávok. A nebol som spokojný, kým som ich nestiahol jedna k jednej. Vtedy neboli spomaľovače, mal som jeden kazeťák, ktorý som furt dookola pretáčal a púšťal tú pásku, takže som s ním riadne pocvičil. A strašne ma bavilo napríklad v jazzovej hudbe počúvať také tie zvláštne zhluky, ktoré sú takými zafarbenými akordami, a fascinovalo ma to tak, že som musel prísť na to, čo to je. No a toto sú už veci, ktoré vlastne aj skladateľ alebo upravovateľ potrebuje, podľa mňa, mať pomerne dobre zvládnuté na to, aby mohol niečo napísať. Po prvýkrát, som bol … nie donútený… ako sa to povie…primetý niečo seriózne napísať tak to bolo vlastne pre SĽUK. Terajší riaditeľ Ďuro Hamar, ktorý vtedy riaditeľ ešet nebol, ale robil občas pre SĽUK predstavenia ako režisér, vtedy oslovil na hudbu k predstaveniu Gašparko, vlastne k detskému predstaveniu Vlada Godára. No ten bol zaneprázdnený a odporučl mňa. Ja som totiž vtedy mal tendenciu študovať u Vlada Godára kompozíciu, to už som mal po jednej výške a rok som bol v Banskej Bystrici u neho na kompozícii, tak vlastne odtiaľ Vlado vedel, že niečo píšem, alebo teda, že sa snažím niečo písať. Ďuro mi zavolal a pri pive mi vyklopil, že teda on ma síce nepozná, ale že ma odporučil Vlado Godár a teda, že či by som neurobil hudbu do Gašparka. Po prvom pive som ešte rezolútne odmietal, naozaj sa mi to zdalo ako šialený nápad a šialená zodpovednosť písať muziku pre také teleso. Po druhom pive to bolo také, že asi nie, po treťom pive, že neviem, možno. A po štvrtom pive, že dobre.
po štvrtom už?
Možno, že ich bolo viac, ale tak aby som nevyzeral ako alkoholik, tak to môžeme uzavrieť na tie štyri. A vlastne, na druhý deň som tak premýšľal, čo som to vykonal, čo teraz s tým. No ale tak som sa do toho pustil, postupne som zistil, keďže nešlo o nejaký ťažký žáner, ťažkú sofistikovanú hudbu, že na rozbeh to bolo veľmi dobré predstavenie. Zistil som, že mi vlastne všeličo ide aj v písaní. A potom som už rok čo rok, v spolupráci s Jurajom Hamarom, robil v SĽUK-u ďalšie predstavenia. Už je to, neviem, aj 13 rokov, možno i viac. Ja som teda písal najmä pre tých sľukárov, no a potom sa mi začali ozývať aj ľudia z folklóru, potom už aj z nefolklóru, robil som aj aranže iného zamerania. No a tak to nejak pomaličky vniklo.
tradíciu, korene v tvojich kompozíciách cítime..
Mám také strašné pnutie, aj keď robím niečo nefolklórne, niečo také vždyvložiť. Je zvláštne, že sa to vo mne búri, ak som mal spraviť vec iba nejakého západného typu. Vždy sa tam snažím niečo prepašovať. Urobil som málo vecí, kde by som to nevpašoval.
ako si ty vnímal pred niekoľkými rokmi vlnu, kedy veľa kapiel začalo využívať ľudové prvky vo svojej hudbe a väčšina naozaj povrchne, s tým, že tak teraz je toto in, tak my tam dáme ľudové aranže. Ako si to ty vnímal, ako niekto, kto naozaj s tou hudbou žije a je preňho dôležitá?
Vieš čo, ja som asi vnímal skôr tie partie, ktoré to robili dobre. Uvedomil som si, že vznikla kopa formácií, ktoré používajú cimbal iným spôsobom, tak ako sme to kedysi začali robiť s Pacorou, s našim triom. A vlastne vtedy tu takéto veci vedel a samozrejme vie doteraz cimbalista, ktorý s nami hráva, Marcel Comendant. Výborný muzikant. A ja som si zrazu uvedomil, že ako sa u nás veľmi prebralo k životu aj cimbalové školstvo, aj Marcel učí. A ja som vnímal viacej partií u nás aj na Morave, ktoré používajú cimbal takým tým necimbalovým spôsobom, čo sa mi páčilo, pretože to robia dobre. Naozaj tento nástroj akoby prenikol do všetkých možných žánrov, dokonca aj keď sme pred rokmi nahrávali Mišovi Ničikovi nejaké party k filmu Kuky se vrací, tak Mišo Ničík vyhral konkurz práve vďaka využitiu cimbalu. Svěrák vyberal spomedzi deviatich skladateľov a Mišo mu poslal ústrednú tému na cimbale. Nebol to živý cimbal, ale tie knižnice, tie samply sú dnes už absolútne vymakané. Cimbal sa dá dosť dobre nasamplovať ako taký polo-bicí nástroj. Takže si myslím, že možno aj toto zavážilo. Samozrejme ten cimbal tam bol použitý neľudovo, ale teda Mišo tú robotu dostal. A potom následne Marcel tieto cimbalové témy pretáčal. A čosi sme tam aj hrali ako trio, okrem toho, že je tam orchester. No, začal som hovoriť o cimbale a mne prišlo, že vidím veľa partií, ktoré pracujú s folklórnym materiálom a pracujú s ním dobre a tiež používajú aj cimbal, aj husle. Respektíve, teraz mi aj napadli veci, na aké si náražala, nechcem ich menovať, ale tými som sa nezaoberal, vnímal som tie pozitívne.
no práve Pacora je možno pre nich tým veľkým vzorom. Teraz je Pacora pre teba čím, po tých rokoch fungovania?
No, ono, je to stále živá partia, aj keď ja momentálne, možno aj tým, že som začal bubnovať na ten rámový bubon, hľadám troška iný spôsob písania, aj hrania, respektíve, nie je to nič nové, ale je to niečo, čo ma zaujíma a čo by som ešte predtým, než mi to úplne prestane fungovať, či v hlave, či v rukách, chcel vyskúšať. A to sú práve také tie nepravidelné rytmické štruktúry, polymetrické štruktúry. Strašne ma to posledné roky fascinuje a veľmi by som to chcel určitú dobu hrávať. Už mám prvé pokusy, aj sme to hrali, tak myslím, že ešte je predo mnou dosť roboty. A samozrejme, ja stále počítam v tomto projekte s cimbalom.
štúdio a koncert, pre teba?
Ja mám rád robotu v štúdiu, respektíve vytváranie nejakej virtuálnej reality. Napríklad, veľmi ma nebavia také tie pravdivé záznamy zvuku, že tak, ako to znie naživo, tak aby to znelo v reprákoch. Toto ma zvukovo moc neberie. Ja mám rád ak to je trošičku zvukovo niekde inde, mágia, virtuálna realita, čo sa dá vykúzliť. A samozrejme, dnes sú rôzne prostriedky, takže všelijako sa dá čarovať. Mám rád zvukové experimenty, ale nemyslím tým experimentálnu hudbu, len v tom zosnímaní zvuku jednotlivých nástrojov, tam sa to dá robiť viacerými spôsobmi a baví ma nad tým špekulovať, skúšať rôzne pozície mikrofónov, možné aj nemožné kombinácie. Toto ma totálne fascinuje. Mňa baví ten proces a spravidla, keď je to hotové, potom sa už k tomu nevraciam. Absolútne, ani že by som si to z nostalgie popúšťal. Možno keď budem starší tak to na mňa príde.
Celý rozhovor si môžete vypočuť aj ako podcast na plan.art
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.