tesne pod televíznym vysielačom bola výletná reštaurácia. Podľa prevádzkara sa jej hovorilo „U Radiča”. Jeho syn chodil spočiatku do triedy so mnou. Bolo nás v triede asi 40. Potom nás rozdelili do dvoch menších tried, Radič bol v B, mňa dali do A. 

V zime sme v nedeľu olovrantovali vnútri reštaurácie. Čaj a párky. Často k tomu slané tyčinky korenené rascou, boli chrumkavé, veľmi krehké, točené a veľmi hrubé. Predávali sa balené po troch kusoch. Od jari do jesene, ak nelial dážď, sme sedeli v záhrade. Hrala tu hudba, dychovka. Mamička a otecko tancovali na betónovom (či kamennom?) kruhovom parkete.

V prvých rokoch som pri tom strážil Marianka v kočíku. Majka sa ťažko ustrážila. Pre chorobu mala byť tiež vo vozíku, ale ak sa dalo, tak z neho vybehla. V horúcom lete sme miesto čaju, alebo k nemu, pili aj sýtenú sladenú vodu. Bola v dvoj- či trojdecových fľašiach, červená alebo žltá. V prvých rokoch nemala korunkový uzáver, ale porcelánový s tesniacou gumou s drôteným mechanizmom zabezpečujúcim správne doľahnutie uzáveru. Neskôr bola často žltá voda s korunkovým uzáverom. Tú sme nemali radi.