o školskej reforme – ktorá tu už dávno mala prebehnúť, ale neprebehla – sa toho povedalo a ešte povie naozaj dosť. Ako človek, ktorý strávil v školstve šesťdesiat rokov a pomerne často o ňom rozmýšľal, sa však neviem zbaviť pocitu, že väčšina z povedaného akosi netriafa do čierneho. Ten pocit je dokonca natoľko silný, že pomaly naberám odvahu vysloviť nahlas toto: V tejto krajine zatiaľ neprebehla ani len základná diskusia o tom, akú školskú reformu vlastne potrebujeme, nakoľko má byť radikálna, čo má byť jej zmyslom, aká má byť jej celková filozofia, aké majú byť jej konkrétne ciele, koľko bude potrebovať peňazí a koľko času.

Uznávam, že je to vcelku odvážne tvrdenie. Vzhľadom na množstvo rôznych koncepčných dokumentov, moderných vízií, strategických plánov a národných programov, ktoré sme tu na tému reformy vzdelávania za posledných tridsať rokov vyprodukovali, by sme dokonca mohli hovoriť o tvrdení nie odvážnom, ale priam drzom. Hádam len neboli autori všetkých tých dokumentov úplní babráci? A ak by aj boli (čo neboli), aká je šanca, že práve autor tohto textu ich všetkých strčí do vrecka a konečne spustí tú pravú debatu o reforme vzdelávania?