naozaj, niekto tie stránky z časopisu Respekt, kde je Petr Třešňák redaktorom, odfotil a zalaminoval. Aby príbeh čo najdlhšie na tom stolíku vydržal? Aby sme ho neucapkali, neponatŕhali? Aby naň každý z nás rodičov, ktorí tam vodíme svoje deti, narazil a aspoň začal čítať? Ak teda nevládal dočítať. Aby nás vystrašil? Vtedy mi to tak prišlo. Ja predsa nepotrebujem, aby ma niekto takýmto spôsobom desil. Ja potrebujem povzbudiť. Potrebujem vidieť cestu.

reportáž

Keď som prvýkrát čítala reportáž o Dorotke, boli sme s Jonáškom ešte úplne na začiatku. Postupne, pomaličky sme sa dotýkali toho, čo sa vynáralo ako maličké kamienky mozaiky autizmu, nášho autizmu, neskôr mentálneho znevýhodnenia. Riadky o Dorotke som čítala ako prehnané, pritiahnuté za vlasy, prišli mi ako z hororu. Nemožné. To musí byť nejaká novinárska hra, však aha, na nášho syna. Krásne modrooké chlapčiatko. Urobíme všetko, čo nám povedia odborníci, všetko, čo si kade-tade ponachádzam na internete, zaplatíme všetky čarovné sirupy, naimplantujeme kmeňové bunky, vyskúšame terapie od výmyslu sveta, všetko, čo sa dá. Budeme celá rodina spolupracovať a hotovo. Bude vyriešené. Autizmus skrotíme skôr či neskôr. Jonáško mal necelé tri roky a skutočne som na isté obdobie podľahla projektu porazenia autizmu. 

Príbeh Dorotky ma zasiahol niekde úplne hlboko a odvtedy si ho nesiem so sebou. Vyvolal ohlas rodičov a odborníkov, a tak ním mohol začať príbeh ďalší. Príbeh spolku Detí úplňku, príbeh Homesharingu, príbeh Roku dôstojnosti. Za reportáž Deti úplňku získal Petr Třešnák v roku 2014 novinársku cenu Psychiatrickej spoločnosti. Na podnet manželov vznikol dokumentárny film Deti úplňku, vydali spolu ako novinár a psychologička knihu Zvuky probouzení. Podarilo sa im hovoriť hlasom, ktorý počuť.