toto leto som bol často na cestách. Začalo sa to v júni účasťou na Mierovom fóre v nórskom Oslo, potom som bol na konferencii o digitálnej regulácii na globálnom juhu, ktorá sa konala v Bellagiu, potom som bol v kolumbijskej Cartagene na ekonomickom fóre, šiel som do Alma Aty v Kazachstane, kde som odštartoval jeden z našich programov Leadership Academy for Development, a napokon som doputoval do Kyjeva na každoročnú konferenciu YES (Yalta European Strategy). Dodám, že pôvodne som mal aj prednášať v Hongkongu, ale tamojšie úrady mi odmietli udeliť vízum, pretože som členom dvoch organizácií, na ktoré uvalili sankcie – Freedom House a National Endowment for Democracy. O strednej Ázii ešte budem písať, ale teraz chcem hovoriť o tom, aká je situácia na Ukrajine.
Na Ukrajine som bol naposledy koncom roku 2019 a je čoraz ťažšie cestovať tam. Najskôr sa letí do Varšavy, potom sa človek štyri hodiny vezie autobusom do mesta na poľsko-ukrajinskej hranici a potom presadne na nočný vlak do Kyjeva. Býval som v hoteli Intercontinental, neďaleko Chrámu svätého Michala a tiež neďaleko sídla ministerstva zahraničných vecí. Býval som tam už predtým, ale tentoraz sme mali na dohľad výstavku zničených ruských obrnených vozidiel.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.