všetci svorne sa vždy znova sťažujeme na to, že nám niečo chýba, no všetci svorne vždy znova dokazujeme, že sa nezhodujeme už v ničom inom. Keď podobným sťažnostiam (či už sú naše, alebo prichádzajú od našich blížnych) venujeme sústredenejšiu, kritickú pozornosť, skôr či neskôr v nich narazíme na isté napätie protikladov, ba konfliktné významy. 

Na jednej strane voláme po slobode jednotlivca a žiarlivo si strážime svoje práva, svoje možnosti voľby, svoju osobnú sféru aj právo na akékoľvek vlastné výstrednosti. Na druhej strane sa – a často práve tí z nás, ktorí si najviac zakladajú na svojej nezávislosti, – sťažujeme na nedostatok „solidarity“, na to, že sa „už nemáme radi“. Aj na to, že nevieme nájsť spoločné princípy, na ktorých by sme zakladali vzájomnú spoluprácu.

Čo nám chýba? Je to nedostatok priestoru pre individuálnu sebarealizáciu? Alebo naopak: nedostatok zmyslu pre spoločenstvo? Trpí autonómia jednotlivca, ktorý je príliš obmedzovaný spoločenskými normami a ustanovizňami? Alebo naopak: zmysel pre „kolektív“, ktorý je neustále narušovaný sebectvom? Je chyba v tom, že myslíme len na seba, alebo v tom, že sa príliš ochotne zaradíme do stáda? 

moderný problém 

Postupne sa nám začína črtať klbko paradoxov, ktoré, zdá sa, v niečom vzájomne súvisia. A ak budeme kopať ešte trochu hlbšie, ich pôvod objavíme v počiatkoch vývoja modernej spoločnosti. Aj modernej demokracie.