petra Zemanová sa mala narodiť do sveta socializmu s ľudskou tvárou, ale 2. novembra 1968 už bolo po všetkom. Bola v Novembri 89 pri všetkom, vydala sa za Sveťa Bombíka, ale jeho sen o európskom Slovensku ostal po jeho nevysvetliteľnej dopravnej nehody len snom. Zomrela ako Petra Maudgil, a jeho, jej a náš sen je ešte stále snom.
Petra mala krásny ťažký život. Niesla si so sebou mamin protestantský étos, ktorý odovzdala deťom. Poznal som ju od narodenia a nemenila sa. Bol krásna a múdra, obetavá od začiatku do konca. Chodila na Dubovú, po nej jej sestra Lele s naším Marekom a Matúšom, potom na Vazovovu, a keď tam končila, poslal ju jej otec Peter za mnou, bál sa, že ju kvôli jeho politickému postihu po roku 1968 nezoberú na Filozofickú fakultu, ale bola taká dobrá, že som mu rovno povedal, že ju vezmú bez akejkoľvek protekcie a jej, že má talent na vedu. No ona chcela učiť.
Keď Petra napísala diplomovku o Katolíckej moderne, rozmyslela si to a prišla do Ústavu slovenskej literatúry SAV, napísala excelentnú kandidátsku prácu o Dominikovi Tatarkovi, venovala sa mu aj ďalej, poctivo zbierala materiály, chodila do Prahy k Ludvíkovi Vaculíkovi, Jánovi Mlynárikovi a do archívov, písala o Tatarkovi, venovala sa mu v prvej ponovembrovej Nadácii Milana Šimečku. Spolu s Inge Vagačovou, vtedy ešte Antalovou, boli editorkami monografickej publikácie Ešte s vami pobudnúť (1995), o čom Inge Vagačová, osemnásťročná vépeénkarka, jedna z najobetavejších, a potom riaditeľka NMŠ, napísala: „Petra, práve ty si mi otvorila svet krásna. Fotografie, slova, literatúry. Ty sama krásna bytosť s jednoduchým účesom, neskrývajúc svoj pôvab práve v jednoduchosti. Spomínam si, ako sme spolu v Nadácii Milana Šimečku pripravovali nádhernú knihu Ešte s vami pobudnúť. Spomínanie na Dominika Tatarku. Spolu sme vyberali, hľadali fotografie do nej, ukladali ich, pripravovali do knihy ale aj na vystavovanie. Pamätám si Ťa na rebríku v štúdiu S pri ich inštalácii. Dobrodružstvo pre mňa nevídané.
Petra, smútok, smútok, smútok, zožierajúci. A pri Tvojom mene vždy aj ´láskavosť´, oblažujúca. Opatruj sa tam ďaleko a opatrujte sa jej blízki, najbližší tu ďaleko.“
Tam, v Nadácii Milana Šimečku, bola vtedy neopakovateľná atmosféra ponovembrového Československa a Slovenska. Vtedy tam vyšli diela Milana Šimečku, Mira Kusého, Dominika Tatarku. Vtedy sme sa tam stretávali ako členovia Správnej rady s Mirom Kusým, Martinom Bútorom, Fedorom Gálom, Jurajom Flamíkom, Ferom Mikloškom, Janom Langošom a Petrom Tatárom, ale pri Inge, nebohej Terke Grellovej, Petre Bombíkovej, Jane Kviečinskej sa tam zbiehali nitky okolo Milana Šimečku, brániaceho telom a dušou Miloša Žiaka, Števa Hríba, Paľka Lukáča, Mira Wlachovského, Stani Chrobákovej-Repar a hercov, ktorí majú cit pre vec, chlapci a dievčatá rôznych vekových kategórií. Bolo to výnimočné obdobie s výnimočnými ľuďmi.
Petra napísala diplomovú prácu o Katolíckej moderne a Fero Mikloško ako lovec dojmov zorganizoval stretnutie o Rudolfovi Dilongovi s jeho dcérou Dagmar Kotovou, s Petrou, s Martinom Bútorom a so mnou. Bolo to pre bohov, Dagmar Kotová sa rozbehla, až sa Martin Bútora dostal tak trochu do rozpakov. Neskôr napísala dcéra Dagmar Kotovej a Dilongova vnučka Denisa Fulmeková o Dilongovi peknú knihu Konvália.
Po Sveťovej smrti v roku 1995 vydala Petra výber z jeho štúdií a článkov Bližšie k Európe. A odišla do Londýna. Ako napísala Dana Kuhnová, išla sa „pozrieť na svoj život z nadhľadu. Vzdialiť sa, aby sa mohla znovu priblížiť. Nájsť stratenú rovnováhu. Nakoniec odišla na študijný pobyt do Londýna, kde študovala u profesora Pynsenta. Tam sa zoznámila so svojím druhým mužom Sandym.“
Je to jedna zo zvláštnych vecí tohto sveta. Petriným odchodom do Londýna, jej štúdiom u bohemistu a slovakistu Roberta B. Pynsenta, prácou v BBC, štúdiom klinickej logopédie a prácou s postihnutými deťmi akoby sa čas deväťdesiatych rokov zastavil. Ona ostala pre nás v deväťdesiatych rokoch, ale aj my pre ňu. Vo večnej mladosti.
Sú ľudia, ktorí významom prekračujú svoje písané dielo. To je Petra Maudgil. Pre nás ostane spojená so svojou a našou mladosťou, mladosťou zázračného roka, annus mirabilis 1989, ale pre svoju rodinu, mamu, sestru, manžela, detí, priateľky a priateľov stelesnením celoživotného étosu. Aj keď je zlé, že deti odchádzajú pred rodičmi.
Peter Zajac
-------------
drahá Petra,
Stane sa, že sú nám drahí tí, ktorých dlho nevidíme a ani o nich dlho nič nevieme. Len čriepky, raz za čas od mamy, ktorú stretnem na prechádzke v Horskom parku. Ale vždy s pocitom, že je tam niekde síce ďaleko, ale na správnom mieste a v bezpečí.
Napriek tomu „drahá“. Keď som sa dozvedela o Tvojom odchode, neprišla bolesť, skôr vzdor. Tak to teda nie, na odchádzanie mojich takmer rovesníkov ešte nie je čas. A už vôbec nie takých, ktorí majú tri deti, a už vôbec nie takých, ktorí si prešli smrťou najbližšieho a vedia, čo to je za bolesť. Ale aj tak viem, že smrť je nám všetkým nablízku a číha....
Sedemnásteho novembra som sa prehrabávala kôpkou dokumentov, novín poodkladaných z novembrových čias a narazila som aj na pár fotografií, na ktorých si Ty, Petra. Aj som ich hneď odfotila do mobilu a poslala jednej z Tvojich veľkých priateliek Danke Kuhnovej a kamarátovi Mirovi Wlachovskému. Na jednej si v svadobných šatách s manželom, priateľmi na začiatku novej cesty, veriac, že šťastná, konečne potom, čo sa bolesť z tragickej straty prvého manžela niekam „uložila“. Hľadiac na fotografiu ma zabolelo, netušiac, že o dva týždne budeš aj Ty tá, ktorá už nie je, zabolelo, že tam je náš priateľ Palko Lukáč, ktorý už nie je dávno. Dnes keď hľadím na fotografiu, tak si hovorím, že sa tam niekde isto stretnete. A Palko sa veľmi poteší.
Nikto Ti neželal nič menej ako šťastie, radosť, bezpečie. Verím, že Ti to Tvoj ďalší život priniesol. Sama viem, čo prináša do života viac detí, aká je to obrovská výzva a zároveň obrovský kus nehy, istoty, že tu sú s nami, pri nás.
Petra, práve Ty si mi otvorila svet krásna. Fotografie, slova, literatúry. Ty sama krásna bytosť s jednoduchým účesom, neskrývajúc svoj pôvab práve v jednoduchosti. Spomínam si, ako sme spolu v Nadácii Milana Šimečku pripravovali nádhernú knihu Ešte s vami pobudnúť. Spomínanie na Dominika Tatarku. Spolu sme vyberali, hľadali fotografie do nej, ukladali ich, pripravovali do knihy, ale aj na vystavovanie. Pamätám si Ťa na rebríku v štúdiu S pri ich inštalácii. Dobrodružstvo pre mňa nevídané.
Petra, smútok, smútok, smútok, zožierajúci. A pri Tvojom mene vždy aj „láskavosť“, oblažujúca. Opatruj sa tam ďaleko a opatrujte sa jej blízki, najbližší, tu ďaleko.
Inge Vagačová-------------
vzdialiť sa, aby si sa mohla znovu priblížiť
Po autonehode, ktorá ti ako čerstvej mladomanželka vzala muža, si nemala „stání“. Tvoj dovtedajší priestor ti bol zrazu pritesný a vedela si, že musíš rozprestrieť krídla. Pozrieť sa na svoj život z nadhľadu. Vzdialiť sa, aby si sa mohla znovu priblížiť. Nájsť stratenú rovnováhu. Nakoniec si odišla na študijný pobyt do Londýna, kde si študovala u profesora Pynsenta. Tam si sa zoznámila so svojím druhým mužom Sandym.
Avšak mala si v sebe aj akúsi prometeovskú výzvu, ktorá presahovala hranice tvojej vtedajšej - porevolučnej - kariéry. Neostala si pri fotografii, hoci z času na čas si sa k nej vracala. Neostala si ani pri literárnej vede, kde si získala doktorát ako znalkyňa diela Dominika Tatarku. Opustila si „abstraktné“ vody umenia i vedeckého výskumu, pretože si chcela byť viac s ľuďmi. Dennodenne vidieť výsledky, pokrok v celkom konkrétnej sfére. V oblasti pomoci znevýhodneným deťom. V zlepšovaní ich života. Preto si po odchode do Londýna, kam si odišla za svojou láskou, vyštudovala na londýnskej univerzite špecializovaný odbor logopédia a následne pôsobila v školských i zdravotníckych zariadeniach.
Popri tom všetkom, čo si stíhala v Londýne - vychovávať deti, chodiť do práce, vzdelávať sa - si budovala most, po ktorom si sa pravidelne vracala domov, k mame, otcovi, sestre, i k starým priateľom, kolegom, ktorých potom Dušan Buran, tvoj spolužiak z univerzity a úžasný kamarát, žartovne nazval „londýnskou skupinkou“.
Bola si pre nás „kamarátka do dažďa“, obdivovali sme ťa, učili sa od teba. Prechádzali sme spolu aj ťažkými časmi, vzájomne si poskytovali „bútľavú vŕbu“, povzbudzovali sa, študovali, pracovali, ale aj žúrovali, robili bláznivé a niekedy aj zúfalé veci...
Chceli by sme si ťa navždy zapamätať, ako kráčaš bratislavskou ulicou na konci tohto leta, elegantná, nenápadná, ukrývajúc svoj pôvab v decentných šatách, v ružovej parochni (pod ňou tvoje nanovo rastúce vlasy). Ach, aká si bola veselá, plná plánov, plná nádeje, a my všetci sme dúfali s tebou …
Tvoja láska k ľuďom, obdivuhodná vnútorná sila a pevná vôľa boli tvojím motorom. A to sú vlastnosti, ktoré dnešnému svetu tak chýbajú.
Odišla si, bolí to, hrozne to bolí... plačeme, lebo s tebou odchádza jedna celá dimenzia nášho života, ty vzácna, obetavá a chápajúca priateľka, hrdá talentovaná žena, ktorá intenzívne a tvorivo žila pre veľké výzvy - domov, rodinu, priateľov. Česť tvojej pamiatke!
Dana Kuhnová-------------
archív dany hučkovej
Rodená Zemanová (2. 11. 1968, Bratislava – 7. 12. 2023, Londýn). Od roku 1991 pôsobila v Ústave slovenskej literatúry SAV. Venovala sa tvorbe Dominika Tatarku, literárnemu života druhej polovice štyridsiatych rokov 20. storočia a problematike exilovej literatúry. Podieľala sa na Slovníku diel slovenskej literatúry 20. storočia.
Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.