resťanská viera je založená na paradoxoch, čo sa odráža aj v jej histórii. To nie je samo osebe kritická výčitka. Skôr upozornenie na nejednoznačnosti výkladu, nesamozrejmosť a zložitosť toho, čo je – či sa to niekomu páči, alebo nie – základom našej civilizácie, a to aj v jej nábožensky indiferentných, sekularizovaných, či dokonca militantne protikresťanských prejavoch. Neprekvapí preto ani to, ak v moderných svetských či dokonca ateistických doktrínach a ideológiách objavíme ich starší, náboženský pôvod.

reakcionári a postkomunisti 

Venujme na chvíľu pozornosť nedávnemu dianiu u nás, na Slovensku, než si ho opäť zasadíme do širšieho kontextu. Čím prešlo tunajšie kresťanstvo za tých posledných vyše tridsať rokov? 

Pád spráchnivených zvyškov normalizačného režimu priniesol nakrátko eufóriu prechádzajúcu do triumfalizmu. Kresťanstvo sa rehabilitovalo a zdalo sa, že sa mu v postkomunistickom priestore otvárajú nové, nevídané perspektívy. Veľmi rýchlo sa ukázali pretrvávajúce problémy všedných dní. Víťazné zvolania o národe zakorenenom v Božom slove a o Slovensku ako „bašte kresťanstva“ síce ešte chvíľu pretrvávali, dostávali však zreteľne politicko-stranícke zafarbenie najmä v podaní novej vládnej garnitúry samostatného Slovenska. Náhle bolo počuť aj pesimistickejšie vyjadrenia od novej kresťanskej opozície: napríklad o odkresťančenom Slovensku ako o „misijnom území“. Nový pesimizmus však prechádza aj do sklamania z demokracie vôbec. Dlho na seba nedali čakať ani chmúrne predpovede nového veku katakomb, keď „levy prichádzajú“. Sklamanie z demokracie ďalej prešlo do averzie voči dekadentnému Západu, nového obdivu k Rusku, a dokonca šialenej predstavy, že Putin je akýmsi rytierom kresťanstva, zachraňujúcim nás pred západnou liberálnou skazenosťou.