nech to znie akokoľvek absurdne, predsa to tak je. Skutočne slobodní sme vtedy, keď nám ani nenapadne, že by to mohlo byť inak. Ak človek žije s vedomím vlastnej slobody, ak si jasne uvedomuje absenciu obmedzení – tu boli voľakedy ostnaté drôty, aha –, kdesi hlboko v ňom žije pamäť klietky. 

Taká sloboda, samozrejme, nie je o nič horšia. Môže byť oveľa hlbšie precítená a žiarlivejšie bránená, ale práve preto je iná. Nesamozrejmá. Nejde tu iba o slobodu politickú, o právo podieľať sa podľa vlastného svedomia na rozhodovaní o osude svojej spoločnosti. Rovnako dôležitá je voľnosť svedomia, široký obzor možností, okno života otvorené dokorán. Jasné vedomie schopnosti meniť svet na svoj obraz. 

samozrejmosť nie je istota

Vnímanie slobody ako samozrejmého základu prostredia, v ktorom žijeme, má svoje nástrahy. Práve toto nevedomie môže spôsobiť, že si ohrozenie slobody nevšimneme alebo si neuvedomíme, ako vážne nás môže zasiahnuť. Ak si dokážeme hĺbku vlastnej slobody uvedomiť, môže to v spoločnosti vyvolať o to silnejší impulz k jej obrane. Ten sa, paradoxne, prejavuje najmä frustráciou, pretože mnohí z nás majú pocit, že čelia iracionalite, ktorá ich v konečnom dôsledku o slobodu pripravuje. Ako môžu tí „ostatní“ nerozumieť, o čo tu ide? Obrana slobody je celospoločenskou výzvou, akej sme ešte nečelili – alebo máme pocit, že sme jej ešte nečelili. V poslednom čase sa objavujú prirovnania súčasného stavu k mečiarizmu, sprevádzané polemikami o tom, či „bude horšie“. Analógie s mečiarizmom nie sú univerzálne platné, minimálne preto, že sa vtedy padalo z menšej výšky, ale aj keby boli, veľmi nám to nepomôže. Chýba nám historické vedomie.