masaryk bol zvolený aklamáciou, „robotnícki“ prezidenti všetkými hlasmi a Gašparovič svoju volebnú noc dokonca prespal. Na Slovensku si volíme prezidentov už vyše sto rokov. Spôsob výberu hlavy štátu aj situácia, za akej k nemu došlo, sa však veľakrát menili. 

Prezident má byť prvý medzi rovnými. Občan, ktorý síce nahradil na čele štátu panovníka, ale do úradu je volený a jeho moc je prísne ohraničená ústavným rámcom. Do roku 1918 vládol na území Slovenska panovník, po tomto roku sa stal hlavou štátu „úradník z ľudu“. Tento prechod, ktorý signalizoval aj prechod od monarchie k republike, však nebol jednoduchý. Vznikom Československa sa začínajú písať aj naše prezidentské dejiny. Situácia sa odvtedy pri výbere hlavy štátu veľakrát menila. Kto boli naši minulí prezidenti? A ako sme si ich volili?

prvý prezident

Naším prvým prezidentom sa stal Tomáš Garrigue Masaryk, ktorý bol hlavnou tvárou rodiacej sa Československej republiky. Zvolený bol v neprítomnosti Revolučným národným zhromaždením, teda československým parlamentom, a to na jeho prvom zasadaní 14. novembra 1918. 

Masaryk sa v tom čase ešte nachádzal v Spojených štátoch. Správa, že sa stal prezidentom, ho zastihla až o dva dni neskôr pri obede v New Yorku. Sľub v parlamente zložil nakoniec 21. decembra po svojom návrate do Prahy.

Prvýkrát bol Masaryk zvolený v provizórnych, revolučných podmienkach, navyše aklamáciou. K prvému skutočnému hlasovaniu tak došlo až o dva roky neskôr, 27. mája 1920, keď bol vo svojej funkcii potvrdený. Nebola to priama voľba, ako ju poznáme dnes, ale opäť voľba nepriama, parlamentná – hlasovacie právo mali len poslanci a senátori. Masaryk s prehľadom zvíťazil, dostal zhruba dve tretiny ich hlasov.

Mandát prezidenta trval 7 rokov. Ďalšie voľby sa preto konali v roku 1927 a 1934. V oboch Masaryk svoju funkciu obhájil, porazil dokonca aj Klementa Gottwalda, lídra komunistov a neskoršieho „prvého robotníckeho“ prezidenta Československa – to však bolo ešte v ďalekej budúcnosti.

Zdravotný stav „tatíčka“ Masaryka sa postupne zhoršoval a 14. decembra 1935 abdikoval, aby radšej uvoľnil miesto svojmu nástupcovi Edvardovi Benešovi, ktorého si sám vybral. Ten bol zvolený 18. decembra 1935. Za jeho voľbu sa angažoval dokonca aj Jozef Tiso a podporili ho tiež komunisti. T. G. Masaryk, zakladateľ republiky a jej prvý prezident, zomrel v septembri 1937.

vojna a koniec demokracie

Beneš ostal napokon prezidentom len do októbra 1938, keď abdikoval a odišiel z krajiny. Stalo sa tak v dôsledku Mníchovskej dohody, s ktorou sa nevedel stotožniť. Československo si prechádzalo svojím najtemnejším obdobím, na jeho územie si brúsili zuby okolité štáty a republika sa začala aj rozkladať zvnútra. Beneš odišiel do zahraničného exilu. Nebolo to však jeho posledné slovo.

„Husák svojou abdikáciou uvoľnil miesto pre voľbu nového, už nekomunistického prezidenta. Tým bol zvolený 29. decembra 1989 Václav Havel.“

Hoci Československo oficiálne zaniklo v marci 1939 vznikom Slovenského štátu a nemeckou anexiou českých krajín, Beneš z Londýna organizoval československý odboj. Postavil sa na jeho čelo a znova sa stal prezidentom, najskôr len exilovým a neskôr, po návrate do vlasti, aj tým skutočným. To, že sa prezidentom stal znova, je po právnej stránke prinajmenšom sporné; po jeho abdikácii bol totiž za legitímneho prezidenta Československa zvolený Emil Hácha, bývalý predseda Najvyššieho správneho súdu. Hácha však počas nacistickej okupácie zohral v Česku úlohu neveľmi odlišnú od tej, akú zohral na Slovensku Jozef Tiso.

Nech to bolo už akokoľvek, Edvard Beneš sa po skončení druhej svetovej vojny vrátil do Československa ako víťazný prezident a opäť sa ujal svojej funkcie. V júni 1946 bol znova aj zvolený poslancami. Tentoraz už nebol parlament dvojkomorový (vypadol senát), ale len jednokomorový, o voľbe prezidenta preto rozhodovalo 300 poslancov. Beneš bol zvolený jednohlasne, dostal 298 hlasovacích lístkov od 298 prítomných poslancov. Jeho návrat do slobodného Československa bol tak zakončený triumfom. Ale len dočasným.

robotnícki prezidenti

Vo februári 1948 uskutočnili komunisti pod vedením Klementa Gottwalda prevrat a v krajine zaviedli totalitný režim. Aby Beneš nemusel podpísať novú komunistickú ústavu, druhýkrát abdikoval, a 14. júna 1948 bol za „prvého robotníckeho“ prezidenta zvolený práve Gottwald. Ten vo svojom sľube vyhlásil, že bude „konat své povinnosti v duchu lidově demokratického zřízení podle vůle lidu a v zájmu lidu“. Tradícia jednohlasnej voľby pokračovala teda ďalej aj po Benešovi, za Gottwalda hlasovali všetci prítomní poslanci, a mala pretrvať s malými odchýlkami až do zrútenia komunistického režimu.

Beneš, jeden zo zakladajúcich politikov Československej republiky, ktorý sa spoločne s T. G. Masarykom a M. R. Štefánikom zaslúžil o jej vznik, zomrel 3. septembra 1948 v Sezimovom Ústí. Zanechal po sebe vyčerpanú krajinu, ktorá postupne prerastala komunistickou diktatúrou.

Ďalším, v poradí už piatym prezidentom Československa sa stal po (opäť jednohlasnej) voľbe 21. marca 1953 Antonín Zápotocký. Po jeho smrti sa v novembri 1957 stal prezidentom Antonín Novotný. Po zmene ústavy v roku 1960 bolo funkčné obdobie prezidenta zredukované na 5 rokov. Nebol však limitovaný počet po sebe idúcich mandátov.

Novotný na svojom poste vydržal až do Pražskej jari, keď ho nahradil generál Ludvík Svoboda, ktorý predstavoval malú výnimku a nebol zvolený 100 percentami hlasov, ale 6 poslancov sa pri jeho voľbe zdržalo. V roku 1969 bolo Československo pretvorené na federáciu, čo znamenalo, že prezidenta opäť ako v dobách prvej republiky volil dvojkomorový parlament (Snemovňa ľudu a Snemovňa národov). Druhýkrát už bol Svoboda zvolený opäť všetkými hlasmi.

JAMES K.W. ATHERTON/THE THE WASHINGTON POST/GETTY IMAGES21. február 1990 Washington, USA: Československý prezident Václav Havel po páde železnej opony zdraví zákonodarcov v americkom Kongrese, kde predniesol svoj pamätný prejav.

V máji 1975 sa stal ôsmym československým prezidentom a zároveň prvým Slovákom na tomto poste Gustáv Husák, ktorého si história zapamätala najmä ako hlavnú tvár normalizačných represií po potlačení Pražskej jari. Vo svojom úrade bol potvrdený aj v roku 1980 a 1985, pričom vždy získal 100 percent všetkých hlasov. Na čele štátu stál takmer 15 rokov, až do Nežnej revolúcie. Jeho posledným činom bolo 10. decembra 1989 menovanie „vlády národného porozumenia“ Mariána Čalfu, ktorá začala so spoločenskými reformami.

Husák svojou abdikáciou uvoľnil miesto pre voľbu nového, už nekomunistického prezidenta. Tým bol zvolený 29. decembra 1989 Václav Havel. Čo robí voľbu prvého ponovembrového nekomunistu na čele štátu paradoxnou, je skutočnosť, že bol zvolený komunistickým parlamentom a rovnako ako jeho predchodcovia všetkými hlasmi; nikto sa ani len nezdržal. Havlova prezidentská funkcia mala byť časovo limitovaná ďalšími voľbami. Nový parlament, v ktorom už mali väčšinu zástupcovia Občanského fóra a Verejnosti proti násiliu, zvolil Havla v júli 1990 druhýkrát. Hoci nemal protikandidáta, nezískal už 100 percent hlasov, ale „len“ 82 percent.

dvaja prezidenti

Havel sa stal prvým prezidentom ponovembrového Československa, a zároveň aj jeho posledným. Na Slovensku sa do popredia dral Vladimír Mečiar a na stole sa objavila otázka rozdelenia spoločného štátu. Havel ako zástanca federácie v slovenskej časti republiky rýchlo strácal podporu. V júli 1992 sa ho nepodarilo po tretíkrát zvoliť za prezidenta, pretože sa proti tomu postavili slovenskí poslanci. On sám preto radšej abdikoval. Československo tak až do svojho zániku niekoľko posledných mesiacov formálne prezidenta nemalo.

Po vzniku Českej a Slovenskej republiky boli zrazu z jedného prezidenta dvaja. Česi v januári 1993 zvolili opätovne Václava Havla, tentokrát však získal v ich Poslaneckej snemovni len tesnú väčšinu – 109 hlasov z 200. To je samo osebe dôkazom pozitívneho vývoja smerom k západnej Európe a demokracii; časy jednohlasnej, aklamačnej voľby hlavy štátu boli nenávratne preč.

Podobný, no zároveň v mnohom odlišný bol vývoj na Slovensku. Za nášho prvého prezidenta bol 15. marca 1993 zvolený Michal Kováč, kandidát HZDS, ktorý získal podporu 106 poslancov Národnej rady. Hoci bol zvolený ako Mečiarov kandidát, dobre vieme, čo nasledovalo: odmietol sa mu podriadiť a čelil útokom vládnej moci, ktoré vyvrcholili zavlečením jeho syna do Rakúska. Napriek tomu doslúžil celé svoje volebné obdobie až do marca 1998. Spolu s Michalom Kováčom však prišla do slovenskej politiky tradícia prezidenta, ktorý vyvažuje moc vlády.

Naši českí bratia si volili prezidenta nepriamo až do roku 2013, keď boli zorganizované prvé celoštátne voľby. Václav Havel aj druhý prezident Václav Klaus boli ešte obaja zvolení hlasmi poslancov (od roku 1998 tiež senátorov). Na Slovensku bola situácia iná, u nás sa volil nepriamo parlamentom len prvý prezident a už druhé voľby v roku 1999 prebehli priamo, celonárodným hlasovaním. Bolo to však spôsobené nutnosťou, nie ústavnoprávnym úmyslom.

PAVEL NEUBAUER/TASR15. február 1993, Bratislava: Predseda Národnej rady Ivan Gašparovič blahoželá Michalovi Kováčovi, ktorého práve zvolili poslanci za prvého prezidenta samostatnej Slovenskej republiky.

pád Mečiara

V priebehu roku 1998 sa parlamentu niekoľkokrát nepodarilo zvoliť žiadneho vhodného kandidáta. Slovensko sa ocitlo v bezprecedentnej situácii: od marca 1998 do júna 1999 nemalo hlavu štátu. Prezidentské právomoci zatiaľ vykonával predseda vlády a predseda parlamentu. Práve vďaka tomuto právnemu vákuu si mohol Mečiar udeliť neslávne známe amnestie. Jeho vláda sa však mala čoskoro chýliť ku koncu.

V septembri 1998 prebehli voľby do parlamentu, v ktorých bolo HZDS porazené a definitívne sa skončila temná éra mečiarizmu. Nová vláda Mikuláša Dzurindu sa rozhodla, že uprednostní a presadí priamu voľbu prezidenta, hoci existovala reálna obava, že to posilní práve Vladimíra Mečiara. Nakoniec sa to však nepotvrdilo; Mečiar, ktorý síce naozaj kandidoval, bol v druhom kole porazený Rudolfom Schusterom. Ten sa so ziskom 57 percent hlasov stal druhým prezidentom Slovenskej republiky.

Svoj post však o päť rokov už obhájiť nedokázal. Vo voľbách, ktoré sa uskutočnili v apríli 2004, získal už len 7 percent hlasov. Napriek tomu to nebolo ich najväčším prekvapením. Všeobecne sa očakávalo, že kto sa postaví v druhom kole Mečiarovi, vyhrá, a že ten niekto bude Eduard Kukan, nominant vládnej SDKÚ. No nestalo sa tak. O necelé dve desatiny percenta ho predbehol Ivan Gašparovič, dlhoročný predseda parlamentu za HZDS, v tom čase už s Mečiarom rozhádaný.

Príbeh Gašparovičovho nečakaného postupu do druhého kola je symbolický aj pre celé jeho prezidentské úradovanie. Gašparovič, ktorý očakával, že zvíťazia Mečiar s Kukanom, trávil volebnú noc doma v posteli. Ani nepočkal na výsledky a išiel si ľahnúť, presvedčený o tom, že mu vysloví dôveru len malé percento voličov. Zobudili ho až telefonáty od jeho priateľov, ktorí mu všetci zhodne blahoželali k úspechu. V druhom kole nakoniec zvíťazil so ziskom takmer 60 percent hlasov a svoj mandát obhájil aj v marci 2009 proti Ivete Radičovej, už s tesnejším výsledkom (získal 55 percent). Je zatiaľ jediným prezidentom, ktorému sa podarilo v úrade zotrvať celé dve volebné obdobia.

symbol našej krajiny

Prezidentské voľby v roku 2014 sa v mnohom podobali na tie, keď sa o post hlavy štátu neúspešne uchádzal Mečiar. Len namiesto neho to bol Robert Fico, vtedajší aj dnešný premiér. Ten rovnako dokázal ľahko zmobilizovať svoje pevné voličské jadro, v celkovej spoločnosti sa však obľúbenosti netešil. Aj on bol v druhom kole s veľkým náskokom porazený. Jeho súper Andrej Kiska získal až 59 percent všetkých hlasov. Veľmi podobný scenár sa odohral aj o päť rokov neskôr, keď v druhom kole porazila Zuzana Čaputová s náskokom Maroša Šefčoviča, nominanta vládneho Smeru.

Naše moderné dejiny sú aj dejinami volieb – či už parlamentných, alebo prezidentských. Práve tie nám ukazujú, v akom stave sa nachádza naša demokracia a s ňou spojené osobné slobody, toľko potrebné na život vo vyspelej krajine. A hoci sme demokraciou parlamentnou, o mnohom nám vypovedajú aj voľby prezidenta. Rozhoduje sa predsa o hlave štátu, o „prvom medzi rovnými“, o človeku, ktorý sa stane zosobnením našej krajiny a všetkého toho dobrého aj zlého, čo reprezentuje. Prezident síce nemá rozsiahle právomoci, je však symbolom Slovenska a našou kolektívnou tvárou pred svetom. Nemali by sme na to zabudnúť ani pri týchto voľbách.

Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.