ten otáznik dávam zámerne, no nie s podlým úmyslom. Nemienim útočiť proti demokratickému zriadeniu. No práve preto, že sa pokladám za jeho priateľa, nesmiem zamlčiavať jeho vlastné nástrahy a pokušenia, ktorým môže podľahnúť. 

Iste, „demokracia“ sa správne prekladá ako „vláda ľudu“. Preklad slova však ešte nie je definícia pojmu, tobôž vyčerpávajúci opis javu, vlastne celej tej zložitej a variabilnej škály javov, faktov a kauzálnych vzťahov, ktoré možno pod menom „demokracia“ pozorovať. Pri poctivom bádaní nám neuniknú ani pnutia, protirečenia a konflikty, ktoré k demokratickej spoločnosti nevyhnutne patria, no za istých okolností ju môžu aj rozkolísať, podkopať či nebodaj priviesť ku skaze.

potreba anamnézy

Demokracia nemusí podľahnúť iba hrubej sile zvonka, napr. cudzej invázii. Môže sama zdegenerovať do populistického režimu, ba do tyranie, ktorá môže povstať z jej vlastnej dynamiky. Ku sklonom demokracií patria aj sklony samovražedné. 

Samozrejme, nehovorím tu nič ohromujúco nové, z histórie neznáme. Keď však dnes čelíme na Slovensku (a nanešťastie, nielen u nás) situácii, v ktorej si musíme už zase klásť otázky o základoch demokratického zriadenia, znamená to, že sa musíme na isté dôležité veci znova rozpomenúť. Aj preto, aby sme predišli opakovaniu podobných kolapsov demokracie a slobody s ňou spojenej, aké aj naša krajina už v minulosti zažila. Úloha je o to naliehavejšia, že medzi naše aktuálne problémy zjavne patrí vytrácanie sa historickej pamäti – pamäti týkajúcej sa nielen slovenských či česko-slovenských, ale aj európskych a svetových reálií.

nedokonalá, ale skutočná

Pod demokraciou môžeme chápať aj kultúru alebo „étos“, súbor navyknutých vzorcov správania aj vžitých presvedčení, o ktoré sa toto správanie opiera. Môžeme ju chápať aj ako ideál, hoci urýchlene podotýkam, že tento ideál má viacero podôb, ktoré sa môžu ukázať ako vzájomne protichodné. Predovšetkým je však demokracia zriadenie. Zriadenie, ústavný systém, „konštitúcia“ existujúca vždy v nejakej konkrétnej podobe, podliehajúcej vývoju a, tak ako všetko ľudské, nedokonalej, vyžadujúcej každodennú údržbu a z času na čas aj aktívnu obranu.

Žiadna z existujúcich demokracií nie je dokonale „čistá“. Reálne existujúce demokracie vykazujú vždy nejaké črty „zmiešaných“ zriadení, a to práve vtedy, ak sú to zriadenia stabilné a zdravo fungujúce. Také spravidla obsahujú – hoci niekomu to môže znieť čudne, či dokonca pohoršujúco – aj prvky aristokratické, monarchistické, hierarchické. Aj demokracie si za normálnych okolností vytvárajú svoje elity, hoci ich kvalita môže byť kolísavá, a niekedy sa z nich vykľujú elity skorumpované, pre zriadenie nebezpečné. Dokonca možno hovoriť – a to práve v tých najlepších prípadoch – aj o akejsi „prirodzenej aristokracii“, hoci zrovna táto je dnes čoraz viac nedostatkovým zbožím a pod nápormi populizmu býva prevalcovaná aj s úctou k zastupiteľským inštitúciám a všetkým prirodzeným aj v priebehu času posväteným autoritám.

Zastupiteľské inštitúcie sú zároveň súčasťou systému delenia a vzájomnej kontroly moci. Moc musí niekto vykonávať, a to efektívne a rozhodne. Nie však svojvoľne, a preto treba  minimalizovať možnosti jej zneužitia. Zastupiteľské inštitúcie musia pretrvať nezávisle od fyzických osôb, ktoré ich v tom-ktorom období obsadzujú. Ak tieto princípy niekto spochybňuje odvolávaním sa na „vôľu ľudu“ alebo „výsledky volieb“, majme sa pred ním na pozore.

návnada „priamej demokracie“

Neúcta a systematické spochybňovanie zastupiteľských inštitúcií sú metódami populistov, ašpirujúcich diktátorov, technokratov, ktorých ambície prekračujú medze ich poverenia; a tiež ideológov a sociálnych inžinierov snívajúcich o rôznych totalitných receptoch na riešenie všetkých odvekých ľudských neduhov, akým sa nevyhne život v reálne existujúcej, obligátne nedokonalej slobodnej spoločnosti. Toto spochybňovanie si niekedy nasadzuje masku pokusu o vylepšenie existujúceho ústavného systému, nezriedka v mene progresívneho zavádzania prvkov „priamej demokracie“ ako lieku na nedostatky zastupiteľského systému.

Nuž, prvky priamej alebo „plebiscitnej“ demokracie môžu tu a tam koexistovať so zastupiteľským systémom. Rozhodne ich však nemožno pokladať za jeho náhradu. Niekedy sa na obhajobu podobných návrhov uvádza ako príklad Švajčiarska demokracia. To je však zle pochopený príklad. To, že na úrovni tých-ktorých územných či administratívnych celkov sa vo Švajčiarsku uplatňujú historicky etablované prvky priameho hlasovania pri rozhodovaní v určitých, jasne vymedzených otázkach, nás neoprávňuje označiť Švajčiarsko ako celok za „priamu demokraciu“.

Nanajvýš by sme mohli hovoriť o zastupiteľskej demokracii s obmedzeným uplatnením prvkov priameho hlasovania v jasne určených oblastiach. Okrem toho: švajčiarsky systém nie je výsledkom projektu nejakého sociálneho inžiniera (alebo výboru nejakých „odborníkov“ na riadenie spoločnosti), ktorý by sa uskutočnil s výhľadom na nejaký konkrétny predpovedaný „spoločensky platný“ výsledok. Sú výsledkom tradícií, dlhého vývoja, a to v historicky zvláštnych podmienkach, ktoré nie sú mechanicky opakovateľné hocikde a kedykoľvek podľa nejakej jednotnej, úradne stanovenej schémy. Povedané prostoreko: ide tu v nemalej miere o šťastie vychádzajúce z histórie aj geografickej polohy.

pravidlá verzus záujmy  

Posledný odsek platí nielen pre Švajčiarsko, ale pre ktorúkoľvek demokraciu vo svete (aj tú našu), hoci v rôznych obmenách a rôznych pomeroch konštitutívnych prvkov; prinajmenšom, ak tieto demokracie majú byť stabilné a neskolabovať pri prvom slabom závane krízy.

Demokracia a sloboda vo svojej reálnej podobe nie sú naprojektovaná „konštrukcia“, ale nesamozrejmý a vždy znova krehký výsledok vývoja pozostávajúceho z množstva pokusov a omylov veľkého množstva aktérov. Nie je to teda ani výsledok niekoho sprisahania. Ani sprisahania „mŕtvych, bielych, heterosexuálnych mužov“, o ktorom blúzni dnešná nová ľavica nielen v Amerike. Je to aj systém „pravidiel hry“, ktoré treba dodržiavať pre ne samé, a nemožno ich podriadiť nejakému vopred určenému výsledku, ku ktorému by „hra“ mala viesť podľa mienky mojej, tvojej alebo nejakej záujmovej skupiny.

kto je ľud?

Hegel sa svojho času vyjadril, že „ľud je tá časť spoločnosti, ktorá nevie, čo chce“. Pohoršuje vás to? Ale veď: ľud, to sú ľudia. Množstvo ľudí, rozličných ľudí s vlastnými plánmi, zámermi, túžbami, nádejami, úzkosťami, láskami a nenávisťami. Ľudia zvyknú aj meniť názory, a môžu v rôznych situáciách zastávať rôzne postoje, aj ich vyjadrovať či napĺňať rozličným konkrétnym konaním, čo platí aj pre ich volebné preferencie a volebné správanie.

Pravda, vyskytujú sa pozoruhodné okamihy, keď sa „hlas ľudu“ zhmotní v zásadnom historickom okamihu, v rozhodnutí určujúcom dlhodobú perspektívu. Vtedy môže dôjsť aj k artikulácii ústavných princípov prostredníctvom zastupujúcich predstaviteľov ľudu, ktorého sa to týka. V tomto a len v tomto význame možno čítať onen plurál prvej osoby, ktorý sa zvykne vyskytovať v preambulách ústavných dokumentov ako napr. „My, ľud...“ alebo „My, národ...“. Je to vznešená formula, vyjadrujúca politické sebauvedomenie ako podmienku spoločnej deklarácie základných princípov života vo vlastnej politickej obci – vrátane práv a slobôd. No práve ako taká nám neumožňuje vyčítať, „čo si myslí ľud“, z nejakých čiastkových aktov a štatisticky zistiteľných, lež prelietavých postojov či nálad v tom-ktorom okamihu, v závislosti od meniacich sa okolností. „Každodenný plebiscit“ je utopická predstava.

Zástup nie je inštitúcia. Aj keď si v okamihoch mobilizácie môže vynútiť revolučnú zmenu, tieto okamihy sú výnimočné a ojedinelé. Nemôžu nahradiť výkon politiky vo všedných dňoch, ktoré po revolučných okamihoch musia nasledovať. (Pravda, ak náhodou netúžime žiť v stave permanentnej revolúcie, čo je, úprimne povedané, desivá predstava.) „Spoločnosť“ pozostávajúca z masy osamelých, vzájomne si nedôverujúcich jednotlivcov je ideálnym predmetom mobilizácie a manipulácie, aj vhodným poľom pre zasahovanie blahosklonne všadeprítomnej štátnej moci, produkujúcej ďalšiu závislosť subjektov. Bez bohato štruktúrovanej a sebavedomej občianskej spoločnosti, pozostávajúcej z ľudí spontánne spolupracujúcich na riešení vlastných problémov, demokracia neprežije.

s farbou von

Vo vzduchu lieta otázka: neblížime sa tu na Slovensku práve dnes k ďalšiemu okamihu zásadného rozhodnutia vo vyššie naznačenom zmysle? K revolučnému okamihu, ktorý opätovne zriadi platnosť našim ústavným princípom? Či nebodaj to bude okamih „kontra-revolučný“, rozhodnutie protikladné tomu, čo sa udialo v roku 1989?

Na tomto mieste chcem dostáť záväzku povedať niečo priamo k téme tohto čísla. A aj vzhľadom na závažnosť situácie odložím dekórum nestranného bádateľa a vyjadrím osobný postoj, ktorý však nie je postojom súkromnej osoby, ale občana. Výsledok nadchádzajúcich prezidentských volieb nám môže prispieť k záchrane alebo (bohchráň!) významne napomôcť de facto k ochromeniu systému vzájomnej kontroly moci. 

Volím teda a odporúčam voliť Ivana Korčoka za prezidenta Slovenskej republiky. Zdôrazňujem: nevolím „môjho“ prezidenta ani prezidenta nejakej časti spoločnosti, ale prezidenta Slovenskej republiky. Nie pre nejaké osobné sympatie (ak tu sú, nie sú podstatné). Ani nie preto, že by som od neho očakával neomylnosť a nadľudskú dokonalosť. Volím ho preto, lebo je pre mňa prísľubom dodržiavania tých zásad, z ktorých niečo som vyššie načrtol ako nevyhnutnú podmienku prežitia zastupiteľskej demokracie. A teraz nejde o nejakú demokraciu ktoviekde, ale o tú našu, o nás.

Milý čitateľ si dozaista všimol, že som opäť prešiel do „plurálu prvej osoby“. Nie náhodou. Aj moja maličkosť sa v tejto chvíli cíti byť súčasťou toho „ľudu“, ktorého budúcnosť je dnes v stávke, nech už si o tom jeho jednotliví príslušníci myslia čokoľvek.

Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.